Keď sa to stalo prvý raz, pripadalo mi to ako zázrak. Účty sa mi kopili a dosahovali takú výšku, akú by sa mi nikdy nepodarilo splatiť. Za mamu v sanatóriu, bratovo školné, moje školné, nájomné, elektrina. Všetko ležalo na mojich pleciach. A okrem toho som práve prišla o prácu. Nemala som nádej, na účte mi nezostali žiadne peniaze, nebola šanca, že by som si našla ďalšiu prácu.
A potom odrazu, keď som stratila už aj poslednú nádej, našla som v schránke obálku. Bez spiatočnej adresy. Vpredu bolo napísané moje meno a vnútri bol šek na desaťtisíc dolárov. Stačili by na zaplatenie všetkých mojich účtov a niečo by mi ešte aj zostalo, kým si nájdem prácu. Mohla by som sa sústrediť len na školu.
Keby ste dostali taký záhadný šek, ktorý by postačil na všetky vaše výdavky, nedali by ste si ho vyplatiť?
Ja som to urobila.
Po roku mi ktosi zaklopal na dvere. Pred domom stála dlhá čierna limuzína, pri dverách šofér a povedal len toľko: „Nadišiel čas splatiť dlh.“
Nastúpili by ste?
Ja som nastúpila.
Ukázalo sa, že niekomu dlhujem stodvadsaťtisíc dolárov.
Začítajte sa do vášnivého príbehu ALFA (vychádza 10.februára 2015)
1
OBÁLKA
„Slečna St. Clairová, poďte sem, prosím.“ Môj šéf pán Edwards na mňa mávol rukou a ukázal na dve stoličky obrátené k jeho stolu. „Sadnite si, Kyrie.“ Vyslovil to nesprávne ako vždy, druhú slabiku pretiahol.
„Volám sa Kyrie.“ Nemohla som si pomôcť, musela som ho opraviť už hádam osemnásty tisíci raz.
Pán Edwards sa zošuchol na svojmu modernú čiernu koženú stoličku a rozopol si sako. „Áno. Pravdaže.“ Potiahol si manžety na dokonale vyžehlenej bielej košeli a odkašľal si. „Nuž, slečna St. Clairová, prejdem rovno k veci. Mám obavy, že vás musíme prepustiť. Nemá to s vami nič spoločné – ide len o to, aby sme usmernili pracovný tok a tých najnovších a najmenej skúsených členov tímu… ako by som to povedal… vaše služby sú pre nás momentálne nadbytočné.“
Zažmurkala som. Dva razy. Tri razy. „Teda som… aká?“
„Nadbytočná. Znamená to…“
„Viem, čo znamená nadbytočná. Len nechápem, prečo sa to stalo. Iba pred týždňom Don povedal, že by som mala dostať stále miesto…“
Pán Edwards ma prerušil zdvihnutím ruky. „Don sa mýlil a ja sa ospravedlňujem za nedorozumenie. Viete, Don má dosť nešťastný zvyk sľubovať to, čo nemá v kompetencii, a preto to nemôže ani dodržať. Aj jeho čoskoro prepustíme.“ Diskrétne odkašľanie naznačilo, že téma je uzatvorená. Otvoril zásuvku a vybral z nej obálku. „Vaša posledná výplata, slečna St. Clairová. Vrátane dvojtýždňového odstupného. Hneď si choďte vypratať stôl. Ak potrebujete hodnotenie, pošlite nám písomnú žiadosť a my vám ho doručíme.“
Pokrútila som hlavou. „Nie, prosím, pán Edwards, to nemôžete. Potrebujem túto prácu, ani neviete ako. Nikdy som nemeškala, nikdy som neurobila prácu horšie ako moji kolegovia. Prosím, dajte mi šancu.“
„Slečna St. Clairová, prosíkanie nič nezmení. Otázka je uzatvorená. Dostali ste sa k nám cez agentúru. To znamená dočasne. Ako som povedal, neberte to osobne. Nevyhadzujeme vás, len vám dávame na vedomie, že vašu prácu už nepotrebujeme. A teraz, keby ste dovolili, mám o chvíľu konferenciu.“ Pán Edwards s očakávaním zdvihol obočie.
„Dobre.“ Vstala som, uhladila som si úzku modrú sukňu na bokoch a odvrátila som sa. „Kokot.“
„Pardon?“ Pán Edwards vstal a stisol päste. „Čo ste povedali?“
Zdvihla som bradu. „Povedala som kokot.“ Zopakovala som to nahlas rovnakým pokojným tónom. „Je to neslušné slovo a znamená penis. Takže ste presne to.“ Odvrátila som sa a chytila kľučku na dverách.
Zastavila ma jeho ruka na mojom zápästí. „Počkať, počkať, slečna St. Clairová. Nechcete, aby som zavolal do vašej pracovnej agentúry? Veľmi ľahko môžem zabezpečiť, aby váš vyškrtli zo svojich zoznamov.“ Stisol mi zápästie, na krku som cítila jeho dych. „Existuje však jedna cesta, ako by ste si zabezpečili prácu. Možno aj stále pracovné miesto, o ktorom ste sa zmienili.“
Cítila som, ako sa ku mne tlačí, cítila som dôkaz, čo odo mňa chce. Aby som neklamala, aj mne tá myšlienka preblesla mysľou. Raz a len nakrátko. Naozaj som potrebovala prácu. Za nájomné som dlhovala už dva mesiace, tri mesiace za elektrinu, nestačila som platiť poplatky za školné pre seba a brata a okrem toho bolo treba platiť aj za starostlivosť o mamu. Dokázala by som urobiť to, čo odo mňa chcel tento truľo, a udržala by som si prácu. Netrvalo by to dlho. Niekoľko nepríjemných okamihov, ak vôbec. Bol už starý, mal viac ako šesťdesiat. Na svoj vek bol síce dosť fit, ale nebol vôbec mužný.
Nehľadiac na to, aká som bola zúfalá, nikdy by sa to nestalo. Nie takto a nie s týmto chlapom. Keby bol žiadostivý a aj ja, tak možno. Oplatilo by sa to, keby to bola dobre platená práca, čo by mi vystačila na všetky šeky. Bola to však len dočasná práca. Poondiata hodinová mzda. Nestačila ani na jeden šek, nie na všetky, ktoré som musela platiť.
Obrátila som sa, aby mi pustil zápästie. Na chvíľu som zdvihla zrak a zatvárila sa nevyspytateľne ako pri pokeri. „Áno? Len to? To je jednoduché, čo? Užijete si a mne zostane práca? Prehnete ma cez stôl a dostanem stále miesto?“
Nevšimol si nebezpečný tón v mojom hlase. „Premýšľajte o tom.“ Oblizol si pery, zdvihol prst a dotkol sa mi jarčeka medzi prsami, ktorý v konzervatívnom kostýme nebolo až tak vidno. „Ste veľmi atraktívna mladá dáma, slečna St. Clairová. Som si istý, že my dvaja by sme sa vedeli dohodnúť.“
Bože, tak som nenávidela ten falošne normálny spôsob, akým hovoril. Vraj dohodnúť. Prinútila som sa zadržať prúd slov. „Čo konkrétne máte na mysli, pán Edwards?“
Na chrbte mi naskočili zimomriavky od nevôle, keď sa uškľabil a oblizol si bledé pery. Uvoľnil si opasok a začula som, ako si sťahuje zips. Nepozrela som sa, nechcela som vidieť, čo práve vytiahol.
„Pozrieme sa, ako vám to ide, a odtiaľ sa odrazíme.“ Oprel sa o hranu stola a pažravo sa uškrnul. „Hm… rozopnite si trochu blúzku.“
Pohrávala som sa s gombíkom a hľadela do jeho kalných hnedých očí. „Chcete vidieť krátku šou, však, pán Edwards.“ Rozopla som si horný gombík, čo by som urobila aj vo výťahu. Cítila som, ako sa mi trochu uvoľnili prsia, už som ich nemala také stiahnuté. Zrak mu padol do jarčeka medzi nimi. „Takto?“
„Výborne. A čo ešte trochu viac?“
Prikývla som, ako keby to bolo samozrejmé, no stále som mu nepozrela do rozkroku. A potom som bez varovania prudko naklonila hlavu dopredu. Čelom som mu vrazila do nosa a pocítila, ako mu praskla chrupka. Odstúpila som, lebo z nosa mu začal vytekať pramienok tmavočervenej krvi. „Seriem na vás, pán Edwards!“
Nechala som ho krvácajúceho zosunúť sa za stôl. Striasla som sa pri letmom pohľade na jeho vráskavý žilovatý penis, ktorý mu ochabnuto visel na zipse. Bože, mohla som byť celý zvyšok života bez toho, aby som ho videla.
Otvorila som dvere a vyšla. Pozrela som si na sukňu a tlmene zakliala, lebo som si na blúzke všimla niekoľko kvapiek krvi. Zastavila som sa na dámskej toalete a potrela ich studenou vodou. Potom som sa vrátila k svojmu stolu, kde som mala veci. Nemala som ich veľa, len niekoľko celozrnných tyčiniek, tampónov a – najdôležitejšiu – zarámovanú fotografiu mamy, otca, mladšieho brata Cala a seba. Odfotili sme sa pred niekoľkými rokmi. Ešte predtým. Predtým, ako otca zabili. Predtým, ako mama ochorela. Predtým, ako som sa z nevinnej naivnej študentky zmenila na živiteľku trojčlennej rodiny, ktorej jedna členka ani nevnímala, čo sa deje. Predtým, ako sa život absolútne obrátil, keď som odložila všetky svoje sny a zostala zúfalá, vyčerpaná, vystresovaná a znechutená.
Napchala som si svoje veci do kabelky a vyšla čo najdôstojnejšie k výťahom. Zbadala som pána Edwardsa, ako ho vedie bezpečnostná služba, a potlačila som veselosť. Nohavice mal už zapnuté na gombík, ale nie zazipsované, a jeho dokonalý oblek bol od krvi. Ďalší dvaja členovia strážnej služby chodili z kancelárie do kancelárie a asi ma hľadali.
Zabočila som k schodisku a vyšla z budovy.
Moja agentúra mi nezabezpečila miesto na parkovanie, preto som cestovala autobusom. Hneď som naň nasadla a vybrala sa rovno do agentúry, či mi neponúknu nejakú inú prácu.
Moja kontaktná osoba Sheila ešte niekoľko minút ťukala do počítača. Po chvíli sa ku mne obrátila a trochu sa zamračila. „Prepáčte, Kyrie, ale momentálne pre vás nič iné nemáme.“
„Sexuálne ma napadol, Sheila.“
Sheila zhlboka vydýchla. „Rozumiem, Kyrie, a bude sa za to zodpovedať, ale to nič nemení na skutočnosti, že momentálne pre vás nemám nijakú prácu.“
Usilovala som sa pravidelne dýchať. „Mohli by ste sa pozrieť ešte raz? Vezmem čokoľvek. Doslova hocičo.“
Pozrela sa do počítača, potom zdvihla zrak a pokrčila plecami. „Nič. Je mi ľúto. Skúste o niekoľko týždňov.“
„O niekoľko týždňov už nebudem mať byt.“
„Je mi to ľúto, zlatko. Život je taký, čo vám mám povedať?“ Položila mi na zápästie ruku s upravenými nechtami. „Potrebujete pár dolárov? Mohla by som…“
Vstala som. „Nie, ďakujem.“ Peniaze som veľmi potrebovala. V ten deň som vynechala obed, len aby som mala nejakú hotovosť na nájomné. Nevzala by som však peniaze z ľútosti. „Nejako si poradím.“
Pomaly som kráčala k svojmu autu na parkovisku. Naštartovala som a vzápätí som si uvedomila, že nemám platný parkovací doklad, lebo ma vyhodili. Doriti. Ďalších pätnásť dolárov, ktoré miniem.
Cesta domov mi trvala dlho. Pracovala som v centre mesta, ale bývala na severnom predmestí Detroitu, kam cesta autom trvala viac ako trištvrte hodiny. Kým som sa dostala domov, v aute už nezostávalo palivo a aj žalúdok som mala prázdny. Škvŕkalo mi v ňom ako opreteky.
Usilovala som sa potlačiť slzy a prezerala som poštu. Prehadzovala som obálky a šomrala si popod nos: „Doriti, doriti, doriti.“ Samé šeky. Z elektrární, káblovky, za internet, vodu, plyn, školné za mňa a za brata, poplatok za matkin hospic a ešte jedna biela obálka bez spiatočnej adresy. Bolo na nej len moje meno. Kyrie St. Clairová, stálo v strede obálky, napísané rukou úhľadným čiernym písmom. Zastrčila som si ostatnú poštu do kabelky, bielu obálku som stisla perami a strčila kľúč do zámky.
V tej chvíli som si na dverách všimla prilepený odkaz: Ak nezaplatíte nájom do troch dní, hrozí vám vysťahovanie.
Na nájomné mi stále chýbalo sto dolárov. Dúfala som, že sa vyhnem vysťahovaniu a nejako ich našetrím. Teraz sa to už nestane. Práve ma vyhodili z práce.
Stále som potláčala slzy a otvorila dvere. Zatvorila som ich za sebou a unikol mi vzlyk. Obálka mi spadla na zem k nohám, ústa som si prikryla dlaňou, v očiach ma pálili horúce slané slzy. Nie. Nie. Nijaké slzy, nijaká sebaľútosť. Niečo vymyslíš, Kyrie. Nejako to zvládneš.
Odtisla som sa od dverí a kľakla si, aby som zdvihla čudnú obálku. Rozsvietila som svetlo.
Nič.
Pravdaže, vypli mi elektrinu.
A vrchol všetkého bolo, že som umierala od hladu. Cestou domov som zjedla jednu celozrnnú tyčinku, ale potrebovala som viac. Jediné jedlo, čo som mala v kuchyni, bol balíček instantných rezancov, kečup, dvojtýždňové čínske občerstvenie a vrecko mladej mrkvy. A jeden malý višňový jogurt značky Chobani.
Vďakabohu aj všetkým Grékom za Chobani. A vďaka za to, že jogurt bol ešte stále studený.
Vzala som ho z tmavej chladničky, otvorila, vybrala zo zásuvky lyžičku a pomiešala. Rozopla som si blúzku, rozzipsovala sukňu a sadla si na pult. Jedla som jogurt, vychutnávajúc každý hlt. Okrem nedostatočného množstva jedla som mala šek na necelých osemsto dolárov za dva týždne dočasnej práce v kancelárii a okrem toho odstupné. Tak.
Napokon som už nedokázala zadržať plač. Vzdala som sa a usedavo plakala celých desať minút. Odtrhla som si papierovú vreckovku z posledného kotúča, poutierala si nos aj ústa a prinútila sa prestať. Niečo už azda vymyslím.
Vtom ma znova zaujala tá čudná obálka. Bola tam, kam som ju položila, na mikrovlnke. Načiahla som sa a vzala ju, zasunula som prst pod zalepený lem. Vnútri bol… Šek?
Áno, šek. Súkromný šek.
Na desaťtisíc dolárov.
Na moje meno.
Zhlboka som sa nadýchla, položila šek lícom nadol do svojho lona a niekoľkokrát som zažmurkala. Neuveriteľné. Dobre, pozriem sa ešte raz. Áno, stálo na ňom: Vyplatiť Kyrie St. Clairovej desaťtisíc dolárov nula centov. V hornej časti šeku bol napísaný platca: VRI, a. s., a adresa péoboxu na Manhattane.
V ľavom dolnom rohu, presne oproti riadku s nečitateľným podpisom, bolo jediné slovo: TY. Rovnaký rukopis bol aj na obálke. Znovu som sa zahľadela na podpis, ale bola to len roztrasená čierna čiara. Myslela som, že tam bude V a možno aj R, ale nebola som si istá. Malo by to logiku, ak vezmeme do úvahy, že ako odosielateľ bol uvedený VRI, a. s. To mi však veľa nehovorilo.
Nijaký odkaz, v obálke nebolo nič okrem šeku. Šeku na desaťtisíc dolárov.
Dopekla, čo som mala urobiť? Dať si ho preplatiť? Desaťtisíc dolárov by postačilo na nájomné aj na to, ktoré dlhujem. Zaplatila by som elektrinu aj ostatné účty. Desaťtisíc dolárov by postačilo na zaplatenie všetkých šekov a stále by mi zostalo na opravu bŕzd v aute.
Desaťtisíc dolárov.
Od koho? A prečo? Nikoho som nepoznala. Nemala som príbuzných okrem matky a brata. Vlastne som mala ešte starú mamu a starého otca na Floride, ale žili z dôchodku a mali sa presťahovať do starobinca, za ktorý by som nedokázala zaplatiť. Minulý rok oni mňa požiadali o peniaze. A ja som im ich dala.
Čo ak si dám ten šek preplatiť a je to nejaká lesť? Prídu si napokon po to, čo som im dlhujem, a polámu mi kolená. Nie, to je hlúposť. Dopekla, kto by mi posielal peniaze a tak veľa? Mala som len jednu priateľku, Laylu. A tá bola takmer taká zúfalá ako ja.
Napriek všetkému som jej zavolala. Zdvihla po štvrtom zazvonení. „Ahoj, ty potvora. Čo nové?“
„Bude to znieť neuveriteľne, ale neposlala si mi poštou šek? Poslala? Nevyhrala si náhodou v lotérii?“ Zasmiala som sa, ako keby to bol vtip. „Neposlala si mi ho, však?“
Layla sa hlasno zarehotala. „Pila si niečo? Prečo by som ti poštou posielala šek? Ja nijaké šeky nemám. A keby som aj mala a keby som mala peniaze aj pre teba, prečo by som ti posielala šek poštou?“
„Máš pravdu.“
Layla sa na chvíľu zamyslela. „Čo sa deje, Kyrie?“
Nevedela som, čo mám povedať. „Hm, môžem na niekoľko dní prísť?“
„Vypli ti elektrinu?“
„Okrem toho mi hrozí vysťahovanie.“
„Nie,“ vydýchla.
„A vyhodili ma z práce.“
„Čože?“ vykríkla Layla. „Nepovedala si mi nedávno, že dostaneš stále miesto?“
„Pán Edwards ma sexuálne napadol.“
„Doriti.“
„Povedal, že mi dá prácu, ak mu ho vyfajčím. Vlastne to nepovedal slovami, ale dal mi to jasne najavo tak, že ho vytiahol.“
„Určite si zo mňa strieľaš,“ ozvala sa Layla neveriacky.
„Kiežby. Stále to budem mať pred očami. Fuj.“ Znovu ma pri tej spomienke striaslo. „Vieš, čo som urobila?“
„Čo?“
„Tresla som mu do hlavy. Čelom. A zlomila som mu nos.“
„Nie!“
Prikývla som, ale vzápätí som si uvedomila, že telefonujem. „Naozaj.“
Layla asi minútu nenachádzala slová. „Dopekla, Kyrie! To bol ale deň!“ Počula som, ako vypla žiarovku. „Čo si chcela s tým šekom?“
„Môžem prísť? Neuveríš mi, keď ti to poviem.“ Musela som sa veľmi snažiť, aby som hovorila pokojne.
„Pravdaže. A prines si deku, ty potvora. Vyspíš sa u mňa.“
Layla ma nikdy nesklamala. Chcem povedať, že nemohla za mňa platiť nájomné, ale nechala by ma spávať u seba na pohovke aj do súdneho dňa, keby som potrebovala. Bývala so svojím priateľom Ericom, takže sme už nemohli byť spolubývajúce, ale vždy som u nej bola vítaná. Prezliekla som sa, spakovala si tašku, čo mi netrvalo dlho, a nechala som svoj rozbitý nábytok z tretej ruky tam, kde bol. Buď sa poň vrátim, alebo nevrátim. V tej chvíli to bolo jedno.
Prišla som k Layle, odkopla som topánky a vzala plechovku piva, ktorú mi podávala. Layla bola napoly černoška a napoly Talianka, postojom aj krivkami. Mala dlhé čierne vlasy, tmavohnedé oči a bezchybnú kávovú pokožku. Boli sme najlepšie priateľky od prvého dňa na vysokej škole, dva roky sme bývali v jednej izbe, až kým sa nezoznámila s Ericom. Bolo to také vážne, že sa k nemu presťahovala. Eric bol fajn, dobre vyzeral, bol milý a pracoval ako dodávateľ kotlov. Niežeby sa mi nepáčil, ale nechápala som, čo na ňom Layla vidí. Nebol to zlý chlap, ale nič pre mňa. Layla to vedela, ale bolo jej to jedno. Jej sa páčil, ona sa páčila jemu a klapalo im to.
Sadla som si na zodratú pohovku, naliala do seba polovicu piva a potom som podala Layle obálku. „Dnes som to dostala poštou. Len sa na to pozri. Ako blesk z jasného neba. Otvor ju.“
Layla sa na mňa zamračila, potom si prezrela obálku zvonka. „Pekný rukopis.“
„Viem, ale pozri sa dnu. A… radšej si sadni.“ Znovu som si glgla piva.
Layla si oprela zadok o opierku pohovky vedľa mňa a vytiahla šek. „Doriti!“ Vytreštila na mňa oči. „Je na desaťtisíc dolárov. Vieš, čo všetko by si mohla s nimi urobiť?“
„Viem. Odkiaľ však je? Kto ho poslal? Prečo? A čo je najdôležitejšie, mám sa odvážiť dať si ho preplatiť?“
Layla vzdychla. „Rozumiem. Áno, jedna polovička mi našepkáva, aby si vybrala hotovosť, ale druhá, tá neveriaca, hovorí: Počkaj ešte, sestrička.“
„Presne tak. Nikdy by som to nevedela vrátiť. Nikdy.“ Dopila som pivo a vstala, že si pôjdem po ďalšie. V chladničke som našla škatuľu s pizzou. „Môžem?“
Layla pokrčila plecami. „Jasné. Tak čo urobíš?“
„Neviem, Layla. Kiežby som vedela. Som na dne. Keby som nemala teba, musela by som spať v aute. Otcova životná poistka sa minula pred šiestimi mesiacmi. Nemám na nájomné a nezaplatila som ani ostatné šeky. Treba zaplatiť aj Calovo a moje školné. Všetko. Nemám robotu. Celé dva týždne som hľadala tú dočasnú prácu. Nijakú si už nenájdem. A teraz… keď som to najviac potrebovala,“ vytrhla som jej šek z ruky a potriasla ním, „sa objaví toto. Musím si ho dať preplatiť. Budem len dúfať, že neskončím ako dlžníčka.“
Layle prikývla. „To je riziko. Nevieš, kto to je.“ Poklepala po šeku. „Nehľadala si tú VRI, a. s., na googli?“
„Nemám elektrinu, zabudla si? Nemôžem ísť na počítač. A v telefóne mám prevolaný kredit.“
„Aha.“ Layla skĺzla na stoličku pri počítači, ktorý bol takmer taký starý ako môj. Naštartovala google, napísala meno a adresu a skrolovala po obrazovke. „Nič. Chcem povedať, že sú tu tisíce spoločností s takým názvom. Péobox znamená, že ktokoľvek to je, nechce, aby sa zistila jeho totožnosť.“
„Fakt, Sherlock. Len si najať nejakého detektíva, inak neviem, ako by sme zistili, kto to je.“
„Takže si ho dáš preplatiť.“
„Takže si ho dám preplatiť.“
Celý večer sme popíjali. Osem pív ma dostalo, zaspala som na pohovke. Ráno som aj tak nemusela nikam vstávať. S Laylou sme mali prednášku až popoludní, tak sme spali takmer do jedenástej, čo bolo super. Po raňajkách a sprche sme sa vybrali do banky. Stála som v rade pred pokladnicou, v ruke som zvierala dva šeky a chvela sa ako osika. Konečne som ich podala pokladníčke. Požiadala som ju o vklad a tisíc dolárov nech mi vyplatí v hotovosti.
Podala mi potvrdenku a obálku s hotovosťou, ktorú predo mnou prerátala. Vložila som si do peňaženky dvesto dolárov v dvadsiatkach, zvyšok som nechala v obálke. Na potvrdení bol uvedený bankový zostatok 9 658,67 dolárov. Vyšli sme z banky, nastúpili do môjho auta a odviezli sa k univerzite. Layla sa o peniazoch nezmienila, nehovorila o tom, koľko šekov má zaplatiť, ako by sa jej hodilo aspoň niekoľko stoviek. Niekoľko stoviek? Doriti, pre dievčatá v našej situácii by aj dvadsať babiek bolo ako dar od Boha. Ona však nič nepýtala, nehľadiac na to, koľko peňazí som mala. Ani ja by som od nej nič nepýtala, keby bola situácia opačná. Nikdy by nič nepýtala, iba keby bola úplne na dne ako ja pred chvíľou. Než sme vošli do školy, strčila som obálku Layle do ruky.
„Tu máš.“ Stisla som jej prsty na obálke. „Viem, že ich potrebuješ.“
Layla na mňa vytreštila oči. „Hm. Nie.“
Prikývla som. „Áno. Hádam si si nemyslela, že sa nepodelím s najlepšou kamoškou?“
„Kyrie. Nemôžeš mi ich dať. Sama ich potrebuješ.“
Usmiala som sa na ňu. „Aj ty potrebuješ prachy. Ja mám dosť. Si moja najlepšia kamoška, Layla. Si mi ako… rodina. Len si ich vezmi.“
Layla odfrkla. „Rozmažem si špirálu, ty dora.“ Layla sa zhlboka nadýchla, zažmurkala a očividne potlačila slzy. „Ďakujem, Kyrie. Vieš, že ťa mám rada.“
Nemala to vo zvyku. Vyrastala na okraji spoločnosti. Nešlo o zneužívanie, len chladné vzťahy. Žila v rodine, kde sa často nehovorilo o láske. Vedela som, že Erica má rada, ale nikdy som ju nepočula povedať to nahlas. Ja som bola v podstate rovnaká, vyrastala som v stabilnej šťastnej domácnosti, ale nikdy sme si nahlas nehovorili, ako sa máme navzájom radi. Layla a ja sme boli najlepšie priateľky viac ako tri roky. Prešli sme spolu lepšími aj horšími dňami, občas sme takmer hladovali, natrafili sme na otrasných priateľov alebo úchylných profesorov a zradných exmilencov, zažili sme bitky v baroch, bitky žien aj vlámačky do bytov. Ja som stála pri nej, keď ju sexuálne ohrozoval jej bývalý žiarlivý priateľ, a ona stála pri mne, keď bola moja mama na dne a potrebovala dlhodobú hospitalizáciu. Napriek tomu, že sme jedna pri druhej stáli v tom najhoršom, nikdy sme jedna druhej nehovorili, ako sa máme rady.
Tentoraz som zažmurkala ja, aby som potlačila slzy. „Aj ja ťa mám rada.“
„Radšej drž hubu a netrep hlúposti. Musím ísť na prednášku.“ Layla sa nahla a objala ma. Nato vystúpila z môjho auta, klopkajúc vysokými podpätkami po parkovisku.
Ďalší úryvok z novinky ALFA si môžete prečítať cez víkend.