Choď na obsah Choď na menu
 


Pokračujú osudy rodu Ravenelovcov

nemilosrdny-magnat.jpg
Čítali ste Bezohľadného darebáka?
Bol úžasný a tešíme sa, že sa Lisa Kleypasová  vrátila k tomu, čo robí najlepšie – k písaniu historických romancí.
Nemilosrdný magnát je druhou časťou série Osudy rodu Ravenelovcov. A prídete si opäť na svoje.

Lisa Kleypasová je mimoriadne obľúbenou autorkou romancí, ktorá vždy dokáže prísť s niečím novým a veľmi chytľavým. Jej knihy pravidelne zapĺňajú rebríčky najpredávanejších titulov a doteraz boli publikované v dvanástich jazykoch. Aj novinka Nemilosrdný magnát sa dostala na najvyššie priečky rebríčkov internetových kníhkupectiev už pred vyjdením.

 

Rhys Winterborne je waleský magnát. Vlastní moderné nákupné impérium v Londýne, ktoré vybudoval len vďaka vlastnej húževnatosti a cieľavedomosti. Vo svojom svete dosiahne všetko, čo si zaumieni. V ceste za najvyššími métami mu bráni už iba jeho neurodzený pôvod.

Keď sa zoznámi s mladou aristokratkou lady Helen Ravenelovou, je posadnutý myšlienkou vlastniť ju za každú cenu. Plachá Helen nepozná pozlátený, ale cynický svet londýnskej spoločnosti a vystaví Rhysovu pevnú vôľu skúške. Rhys si sobáš s ňou neúctivo poistí a jeho plánovaný úskok ich k sebe pripúta vzájomnou vášňou.
Helen mu však musí odhaliť svoje najstrašnejšie tajomstvo a riskuje tým úplne všetko.

 

 

Nemilosrdný magnát je pútavý príbeh vystavaný na silných postavách a bez hluchých miest, ktoré by zdržiavali. Kleypasová je majstrovskou rozprávačkou a málokto vie tak priblížiť viktoriánske Anglicko ako ona.
„Hlboko dojímavé, príťažlivé postavy, silný príbeh a sexuálne napätie. Týmto si Kleypasová získala fanúšikov...ale naozaj ich očarí až to, ako jej postavy napredujú, rastú a ako z nich láska robí to najlepšie, čo môže existovať. Krásny a nezabudnuteľný príbeh,“ napísal RT Book Reviews.

Začítajte sa do novinky Nemilosrdný magnát:

Kapitola 1

            „Pán Winterborne, prišla za vami akási žena.“
            Rhys zdvihol hlavu od kopy listov na stole a zvraštil čelo. Pani Fernsbyová, jeho osobná sekretárka, stála vo dverách kancelárie a prísne naňho hľadela spoza okrúhlych okuliarov. Bola to žena v stredných rokoch, upraveného zovňajšku a trochu kyprejších tvarov.
            „Viete, že teraz návštevy neprijímam.“ Prvú polhodinu pracovného dňa sa vždy venoval čítaniu korešpondencie, pri ktorom ho nikto nesmel rušiť.
            „Áno, pane, ale je to dáma a...“
            „Nech je to trebárs aj kráľovná, je mi to fuk!“ vyštekol. „Pošlite ju preč.“
            Pani Fernsbyová nesúhlasne stisla pery do tenkej pomlčky a rázne sa pobrala preč. Klopkanie podpätkov na dlažbe pripomínalo vznietený pušný prach.
            Rhys sa opäť začítal do listu pred sebou. Zriedka dovolil, aby ho niečo vykoľajilo a prestal sa ovládať, no posledný týždeň naňho neúnavne útočili vzdor a zármutok. Oberali ho o všetku súdnosť. Svoje okolie priam bičoval zlou náladou. A to všetko kvôli žene, ktorú poznal lepšie, než by si želal. Lady Helen Ravenelová... mladá kultivovaná dáma, neskúsená, plachá, s modrou krvou... Zosobňovala jeho pravý opak.
            Ich zasnúbenie trvalo sotva dva týždne, než sa ho Rhysovi podarilo úplne zmariť. Keď sa s Helen videli naposledy, bol netrpezlivý a násilnícky. Nevedel sa ovládať. Pobozkal ju, ako po tom už dlho túžil. V jeho náručí stuhla ako skala. Odmietla ho. Už okatejšie ním nemohla pohŕdať. Stretnutie nemalo šťastný koniec. Helen sa rozplakala a jeho to rozzúrilo.
            Kathleen, lady Trenearová, bola vdova po Heleninom zosnulom bratovi. Na druhý deň Rhysa vyhľadala a oznámila mu, že Helen utrpela nervový šok a neutíchajúca bolesť hlavy ju pripútala na lôžko.
            „Už vás nechce vidieť,“ nešetrila ho Kathleen.
            Rhys nezazlieval Helen, že zasnúbenie zrušila. Zjavne k sebe nepasovali. Priečilo sa to Božiemu plánu, aby sa oženil s aristokratkou. A hoci disponoval obrovským majetkom, chýbali mu spôsoby a vzdelanie džentlmena. Ani svojím zjavom džentlmena nepripomínal. Mal tmavú pokožku a čierne vlasy. A bol urastený ako robotník.
            Nemal ešte ani tridsať rokov, keď sa mu z otcovho neveľkého obchodu na High Street podarilo vybudovať slávny obchodný dom U Winterborna. Dozaista bol najväčší na svete. Rhysovi patrili továrne, sklady, pôda, stajne, práčovne a obytné budovy. Bol na palubách námorných a železničných spoločností. Ale nech by ho v živote postretol hocijaký úspech, nikdy by nezmazal skutočnosť, že sa narodil ako syn obyčajného kupca z Walesu.
            Z myšlienok ho vytrhlo opätovné klopanie na dvere. Nedôverčivo zdvihol pohľad na pani Fernsbyovú, ktorá sa za ním vrátila do kancelárie.
            „Čo zase chcete?“ zasyčal.
            Sekretárka si napravila okuliare a rázne odvetila: „Ak dámu nemáme vyprevadiť násilím, trvá na tom, že neodíde, kým sa s ňou nepozhovárate.“
            Rhysovo rozhorčenie sa zmenilo na údiv. Nijaká žena z vyšších či iných kruhov by sa neodvážila naňho tak smelo naliehať. „Ako sa volá?“
            „Neprezradila.“
            Neveriaco krútil hlavou. Ako sa nezvanému hosťovi podarilo prísť až sem? Platil predsa armádu ľudí, ktorá sa starala o to, aby ho nikto nevyrušoval. Hlavou mu prebleskla bizarná myšlienka. Okamžite ju zahnal, no pulz nabral na obrátkach.
            „Ako vyzerá?“ odvážil sa spýtať.
            „Má oblečené smútočné šaty. Tvár ukrýva pod závojom. Je štíhla a má spôsoby.“ Na okamih zaváhala, potom sucho dodala: „Salónny prízvuk.“
            Uvedomil si, koľko bije. Hruď mu zovrela bolestná túžba. „Bože,“ zašeptal. To predsa nemôže byť pravda, aby sa Helen za ním vybrala. Ale tušil, že to predsa len bude ona. Cítil to v kostiach. Bez slova vstal a rýchlym krokom prešiel popri pani Fernsbyovej.
            „Pán Winterborne,“ okríkla ho sekretárka a náhlila sa za ním. „Ste len v košeli. Vaše sako...“
            Rhys ju sotva vnímal. Vyrútil sa z kancelárie a vstúpil do foyeru s koženými kreslami. Pri pohľade na nečakaného hosťa prudko zastal. Rýchlo prerývane dýchal. Hoci smútočný závoj zahaľoval dáme tvár, podľa krásnej štíhlej postavy a držania tela ju okamžite spoznal. Pristúpil k nej bližšie. Nezmohol sa ani na slovo. Stál pred ňou a myseľ mu kalilo zhnusenie. No súčasne pažravo vdychoval jej sladkú vôňu. Jej prítomnosť ho úplne vykoľajila. Telo mal ako v ohni, srdce bilo opreteky. Tichom sa niesol klepot písacích strojov v susednej miestnosti.
            Helen zrejme načisto stratila rozum! Vybrala sa za ním sama, bez sprievodu! Jej dobrá povesť je vážne ohrozená! Musí ju odpratať z foyeru a poslať domov, prv než vyjde najavo, o koho ide. No najskôr musí zistiť, prečo sem prišla. Hoci vyrastala v izolácii a mravnej čistote, nebola hlúpa. Keby nemala dobrý dôvod vyhľadať ho, isto by tak bohapusto neriskovala.
            Pozrel na pani Fernsbyovú. „Môj hosť sa dlho nezdrží. Postarajte sa, aby nás nikto nevyrušoval.“
            „Áno, pane.“
            Pohľadom zaletel k Helen.
            „Poďme,“ nevyberane hlesol a vykročil k dverám kancelárie.
            Bez slova ho nasledovala. Sukne jej šuchotali, keď sa nimi obtrela o steny chodby. Jej oblečenie už čosi pamätalo. Bolo nemoderné a trochu obnosené. Prezrádzalo ťažké časy. Tak preto za ním prišla? Potrebovali azda Ravenelovci peniaze tak zúfalo, že zmenila názor a je odhodlaná stať sa manželkou muža bez titulu?
            Boh mu je svedkom, že by s radosťou vychutnal, keby pred ním padla na kolená a prosila ho, aby ju vzal späť. Pochopiteľne, neurobil by to, ale dožičil by jej trápenie, ktoré sám okúsil. Všetci, ktorí sa mu kedy vzopreli, by ju svorne ubezpečili, že nielenže jej neodpustí, ale ani s ňou nebude mať zľutovanie.
            Vstúpili do kancelárie. Bola to priestranná a tichá miestnosť so širokými oknami s dvojitým sklom a hrubými nákladnými kobercami. V jej strede sa vynímal stôl z orechového dreva s kopou listov a dokumentov.
            Rhys zatvoril dvere a podišiel k stolu. Vzal z neho presýpacie hodiny a s nevôľou ich otočil. Potrvá presne pätnásť minút, než sa piesok presype do spodnej banky. Potreboval zdôrazniť, že teraz sú v jeho svete, kde je čas drahocenný a kde si o všetkom rozhoduje sám.
            Otočil sa k nej a výsmešne zdvihol obočie. „Minulý týždeň mi oznámili, že ste...“
            Hlas mu zamrzol, keď si Helen prehodila závoj na chrbát a trpezlivo naňho hľadela. V jej nežnom pohľade sa zrkadlila hĺbka, ktorá ho ničila od prvého okamihu. Striebrosivé dúhovky pripomínali oblaky putujúce v svetle mesiaca. Jemné rovné pramene platinových vlasov mala úhľadne spletené do drdola, no z hrebienka sa jej uvoľnila žiarivá lokňa a hompáľala sa jej pri ľavom uchu.
            Nech ju vezme parom! Aká je len krásna!
            „Odpustite mi, prosím,“ vyslovila a uprene sa mu dívala do očí. „Skôr som za vami nemohla prísť.“
            „Nemáte tu čo hľadať.“
            „Musím sa s vami o niečom porozprávať.“ Placho zaletela pohľadom k neďalekej stoličke. „Ak by ste dovolili...“
            „Iste.“ Ale Rhys sa ani nepohol, aby ju usadil. Nech sa prepadne, keby ju mal teraz ohurovať správaním na úrovni! Najmä ak ho Helen nikdy nepovažovala za džentlmena. Opieral sa o stôl a ruky mal skrížené na hrudi. „Nemáte veľa času,“ hlesol s kamennou tvárou a bradou kývol k presýpacím hodinám. „Radím vám dobre ho využiť.“
            Helen si sadla, napravila si sukne a stiahla rukavice z rúk.
            Rhysovi vyschlo v ústach, keď si všimol, ako jej spod čiernych rukavíc vykukli prekrásne prsty. Na panstve Eversby, v rodinnom sídle Ravenelovcov, mu hrala na klavíri. Pohyblivosť jej rúk ho fascinovala. Poskakovali a prelietali nad klávesmi ako malé biele vtáčatká. Z nejakého dôvodu mala ešte vždy na prstenníku zásnubný prsteň, ktorým ju obdaroval. O veľký opracovaný diamant sa jej zadrela rukavica.
            Celú tiaž závoja si prehodila cez hlavu. Tmavá látka sa jej na chrbte rozlievala ako súmrak. Na okamih sa mu smelo zadívala priamo do očí. Líca sa jej jemne sfarbili doružova. „Pán Winterborne, nežiadala som svoju švagrinú, aby za vami minulý týždeň chodila. Necítila som sa dobre, no keby som tušila, čo Kathleen zamýšľa...“
            „Povedala, že ste ochoreli.“
            „Bolela ma hlava, to bolo všetko...“
            „Zdá sa, že som to zapríčinil.“
            „Kathleen urobila z komára somára...“
            „Vraj ste sa vyjadrili, že už ma nikdy nechcete vidieť.“
            Na líca jej vystúpil výrazný rumenec. „Kiežby to nebola povedala!“ utrápene zvolala celá zahanbená. „Nemyslela som to vážne. Sužovala ma silná migréna a úmorne som chcela pochopiť, čo sa udialo deň predtým. Keď ste prišli na návštevu a...“ Odvrátila od neho pohľad a sklopila oči. Po vlasoch sa jej skĺzol lúč svetla. Prsty si preplietla v silnom zovretí, akoby v dlaniach chránila čosi krehké. „Musím sa s vami o tom rozprávať,“ potichu vyslovila. „Veľmi by som si priala... aby medzi nami zavládlo... pochopenie.“
            V tom okamihu v ňom čosi zhaslo. V živote ho už toľko ľudí žiadalo o peniaze, že vždy presne vycítil, keď sa k tomu schyľovalo. Helen sa v ničom nelíšila od ostatných. Aj ona pre seba chcela získať nejaké výhody. Nemohol jej to zazlievať. Ale nevedel by si vypočuť jej racionálne zdôvodnenie, koľko jej dlhuje a prečo je jej dlžníkom. Radšej ju vyplatí hneď na mieste, nech má od nej pokoj.
            Len Boh vie, prečo v sebe živil plamienok bláznivej nádeje, že od neho môže chcieť čosi iné než peniaze. Tak to na svete odjakživa chodilo a nič sa na tom nezmení. Muži vyhľadávali krásne ženy a ženy vymieňali svoju krásu za majetok. Dotkol sa Helen svojimi podradnými tlapami a sprznil ju. A ona si teraz nárokuje odškodné.
            Prešiel na opačný koniec stola, otvoril zásuvku a vytiahol z nej šekovú knižku k osobnému účtu. Vzal do ruky pero a vypísal príkaz na desaťtisíc libier. Na ľavom okraji šekovej knižky si urobil poznámku na vlastnú evidenciu. Potom sa vrátil k Helen a podal jej šek.
            „Nikto sa nemusí dozvedieť, odkiaľ to je,“ vyslovil obchodníckym tónom. „Ak nemáte bankový účet, postarám sa, aby vám ho založili.“ Nijaká banka by nedovolila, aby si žena otvorila vlastný bankový účet. „Sľubujem, že celá záležitosť prebehne nanajvýš diskrétne.“
            Helen naňho s hrôzou vytreštila oči. Potom zaletela pohľadom k šeku. „Prečo by ste...“ Pri pohľade na sumu sa prerývane nadýchla. Znovu sa naňho pozrela. V očiach sa zrkadlilo zdesenie. „Prečo?“ lapala dych.
            Rhys sa zamračil. Jej reakcii nerozumel. „Povedali ste, že chcete, aby medzi nami zavládlo pochopenie. A o to predsa ide.“
            „Nie, myslela som... aby sme sa navzájom pochopili my dvaja.“ Rozhorčene roztrhala šek na márne kúsky. „Nepotrebujem peniaze. A ak by som aj bola v núdzi, nikdy by som ich nepýtala od vás.“ Vo vzduchu poletovali útržky papiera ako snehové vločky.
            Rhys stál ako prikovaný a nechápavo sledoval, aký krátky proces urobila s nezanedbateľnou sumou jeho peňazí. Uvedomil si, že sa mýlil. Nesprávne si jej návštevu vyložil. Prevalila sa ním vlna zúfalstva a hanby. Dočerta, tak čo chce? Prečo za ním prišla?
            Helen sa zhlboka nadýchla. A potom opäť. Pomaly prichádzala k sebe. Vstala a podišla k nemu. „Na našom panstve došlo k... skrátka, usmialo sa na nás šťastie. Máme prostriedky, ktoré mne aj sestrám zabezpečia veno.“
            Rhys jej hľadel do očí. Na tvári sa mu nepohol ani sval, no mozgové závity usilovne spracúvali jej slová. Stála príliš blízko. Každým nádychom ukradomky nasával jej jemnú vôňu. Vanilka a orchidey. Telo mal ako v plameňoch. Chcel ju cítiť pod sebou, priamo na stole...
            Sťažka odohnal hriešnu predstavu z mysle. V pracovnom prostredí kancelárie, oblečený vo formálnych šatách a s vyleštenými topánkami na nohách pocítil silnú túžbu zmocniť sa jej násilím. Zúfalo potreboval uniknúť z jej tesnej blízkosti, ustúpiť aspoň o krok. Cúvol a narazil na hranu stola. Musel naň vysadnúť. Helen sa k nemu priblížila. Sukňami sa mu jemne obtrela o kolená. Bola ako waleská rozprávková postava, nymfa, ktorá sa zrodila z oparu nad jazerom. Akoby prišla z iného sveta. Mala bezchybnú porcelánovú pokožku. Tmavé mihalnice a obočie ostro kontrastovali s plavými vlasmi so strieborným nádychom. A oči... dve priehľadné jazerá s tmavými brehmi...
            Vravela čosi o šťastí, ktoré ich rodinu postretlo. Čo sa za tým skrýva? Nečakané dedičstvo? Dar? Možno výnosná investícia, aj keď to znelo nepravdepodobne. Po celé generácie sa totiž Ravenelovci stavali k finančným záležitostiam veľmi nezodpovedne. Nech im šťastie spadlo hoci z neba, Helen verila, že finančné ťažkosti rodiny sú zažehnané. Ak to bola pravda, potom môže ukázať na ktoréhokoľvek muža v Londýne, a ten sa jej hodí k nohám.
            Neuvážene však ohrozila svoju budúcnosť, keď za ním prišla. V stávke bola jej povesť. Priamo tu v kancelárii by ju mohol zneuctiť a nikto by jej neprišiel na pomoc. Mala veľké šťastie, že Rhys netúžil zničiť čosi také krásne a krehké, čo Helen zosobňovala. Pre jej vlastné dobro ju musí urýchlene diskrétne odpratať z obchodného domu. S námahou odtrhol pohľad od jej tváre a zadíval sa na drevené obloženie stien na opačnej strane kancelárie.
            „Z budovy vás vyprevadím tajným východom,“ zahundral. „Vrátite sa domov a všetko bude ako predtým.“
            „Nedovolím, aby sa naše zasnúbenie zmarilo,“ nežne ho zastavila Helen.
            Znovu sa jej pozrel do očí. V hrudi sa opäť ozvala bodavá bolesť. Helen ani nemrkla, len trpezlivo čakala na jeho odpoveď.
            „Milady, obaja vieme, že som ten posledný, za koho by ste sa chceli vydať. Od začiatku som vám odporný.“
            „Odporný?“
            Jej predstierané prekvapenie ho popudilo. Bez obalu pokračoval: „Odťahujete sa pred mojím dotykom. Pri večeri sa so mnou nerozprávate. Väčšinou sa na mňa ani nepozriete. A keď som vás minulý týždeň pobozkal, bránili ste sa a prepukli v plač.“
            Očakával by, že sa v nej prebudí aspoň pocit hanby, že prišiel na koreň jej lžiam. No Helen naňho hľadela vo všetkej počestnosti a nechápavo otvárala ústa. „Som veľmi hanblivá,“ napokon vyslovila. „Musím sa premáhať, aby som plachosť potlačila. Moje správanie nemá nič do činenia s odporom. Ak mám byť úprimná, znervózňujete ma. Lebo...“ Od krku po korienky vlasov ju zalial krvavý rumenec. „Lebo sa mi veľmi páčite,“ sťažka vyjachtala. „Ste taký svetácky. A nechcem, aby ste na mňa hľadeli ako na blázna. A čo sa týka minulého týždňa... bol to môj prvý bozk v živote. Nevedela som, čo mám robiť, poriadne ma to... zasiahlo.“
            V spleti myšlienok Rhys ďakoval Bohu, že sa opiera o stôl. Inak by sa neudržal na nohách. Naozaj si jej plachosť nesprávne vysvetlil? Naozaj sa za jej pohŕdaním ukrýva neskúsenosť? Akoby sa mu srdce roztrieštilo na milión kúskov. Akú len mala nad ním moc! Stačilo niekoľko slov a nedbal by sa pred ňou hodiť na kolená. Jej prvý bozk, a on si ho vzal bez dovolenia...
            Nikdy v živote sa nemusel tváriť ako skúsený zvodca. Ženy mu samy padali k nohám. Jeho posteľné vyčíňanie im zjavne nebolo proti srsti. Občas sa mu do postele dostala aj nóbl dáma – manželka diplomata či grófka, ktorej manžel práve cestoval po starom kontinente. Ospevovali jeho silu, svalnaté telo a to, ako ho Boh štedro obdaril v intímnych partiách. Viac od neho nežiadali.

           

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Lisa Kleypas