Choď na obsah Choď na menu
 


Láska v tieni dejín

nepriznana.jpg
Michaela Ella Hajduková je spisovateľka, ktorá sa špecializuje na príbehy spájajúce históriu, tajomno a nadprirodzeno, pričom nechýbajú ani láska a vášeň.
Po úspešných knihách Zákon krvi, Nemecké dievča neplače a Nájdem ťa v čase prináša ďalší nevšedný a dojemný román plný histórie, tajomstiev a lásky.
Nepriznaná.

Je to nevšedný príbeh z histórie, o ktorom vieme len málo.
Príbeh o jedinečnom vzťahu jednej z najznámejších osobností našej histórie.
O láske, ktorá porazila čas...

 

Tak neváhajte a nechajte sa uniesť do vôd minulosti, ktoré dráždia čitateľovu zvedavosť a nútia ho čítať ďalej.

Hlavná hrdinka je mladá spisovateľka a docentka. Prechádza životnou krízou. Uzatvára sa do seba, svojho domu a kníh. Pod pseudonymom Daniela Dubnická sa namiesto odborných prác zameriava na písanie historických románov. Jej naoko pokojný a starostlivo usporiadaný svet sa však rozpadne, keď pri písaní ďalšej knihy dostáva zvláštnu návštevu.

Dokážu rozhovory s neobyčajným a známym mužom opraviť jej rozbitý svet?
Alebo je ich zmysel v niečom celkom inom?

Čas plynie a do jej života zrazu omnoho viac zasahujú nadprirodzené sily. Nepokojné duše sa snažia nájsť svoj pokoj. A tak sa Daniela musí vydať na svoju najťažšiu cestu dejinami. Musí prísť na to, čo sa v polovici 19. storočia skutočne stalo medzi Ľudovítom Štúrom a Adelou Ostrolúckou.

 

 

Autorka Michaela Ella Hajduková prináša dojemný náhľad do životov Adely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra.
Čo sa medzi nimi v skutočnosti stalo?
A je vôbec možné po takej dlhej dobe nájsť a pochopiť pravdu, ktorú zavial čas?
Na pútavý príbeh Nepriznaná, ktorý nechá čitateľa v očakávaní až do konca, len tak ľahko nezabudnete.

 

Začítajte sa do úryvku z novinky Nepriznaná:

12. kapitola

To leto ubiehalo akosi prirýchlo. Ani som sa nenazdala a opäť sme boli v Ostrej Lúke. V to ráno ma zobudil Agneškin spev. Slnko vošlo do izby otvoreným oknom i okenicami. Noc bola teplá, nemala som dôvod privierať ich. Bolo mi tak dobre, nechcelo sa mi ešte z postele, tak som len ležala a dívala sa na strom za oknom. V jeho konároch sa preháňal vietor. A počúvala som Agnešku.
Potom mi to predsa nedalo. Odhrnula som prikrývku a bosá podišla k oknu. Vyzrela som von do záhrady. Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Bolo v ňom toľko rôznych vôní!
Zbožňovala som letné rána.
Agnešku som zbadala pri slivkách. Oberala ich do zástery a pospevovala si. Zavolala som na ňu a ona sa pozrela mojím smerom. Musela si však rukou zacloniť oči pred slnkom.
„Dobré ráno, milosťslečna!“ zamávala mi. „O chvíľu som pri vás.“ Pobehla ku kaštieľu a ja som sa pohla k mise a ku krčahu s vodou.
Keď prišla, pomohla mi obliecť sa. Hneď nato som sa posadila za toaletný stolík. A už mi to nedalo. Usmievala sa, mlčala, ale slova neprevravela.
„No tak už hovor! Vieš, že som zvedavá!“
„Ach, milosťslečna, veľké zmeny nastali v mojom živote, veru velikánske.“
Zasmiala som sa na ňu v zrkadle. Veď to mi došlo i samej. Akosi prirýchlo spisovali v Zemianskom Podhradí na fare ohlášky. Zaľúbenci sa nevedeli dočkať. Poslednú júlovú sobotu bola svadba. Je to čosi vyše týždňa, čo sú svoji. Agneška žiari ako ruža. Veľmi som jej to priala. Akosi mi príliš prirástla k srdcu. Čo na tom, že nemá armáles. Aj tak mi bola blízka.
Rozvravela sa, ako za starých čias. Ibaže teraz sa to už netýkalo dievoctva, ale manželského života.
Agneška skončila a spolu sme vyšli z mojej izby. Ja som zamierila do jedálne a ona do kuchyne. Nik nevedel, že si tak dobre rozumieme. Načo aj? Mamička sa tešila môjmu záujmu o všetko slovenské, o poddaných, o reč... Ostatné vedieť nemusela.
Cválala som na koni von z dediny. Tak veľmi som túžila jazdiť, nevedela som sa dočkať, kým znova vysadnem do sedla.
Kobylu som teda prehnala poriadne. Vyšli sme až pod les a potom sa vracali späť.
Mala som veľmi rada pocit slobody, ktorý mi doprialo len jazdenie. Inak som bola až príliš zošnurovaná pravidlami svojej doby. Ako od urodzenej ženy sa čosi odo mňa očakávalo.
Na moje veľké šťastie však rodičia mali iný názor na moju výchovu i môj život. Uvedomovala som si, že som vzdelanejšia a rozhľadenejšia ako moje priateľky. Tie to vonkoncom nezaujímalo.
Napriek tomu sme si mali čo povedať. Mohla som za to, že ma odmala tak veľmi priťahovalo všetko, čo bolo povolené a dopriate len mužom? Tak som sa hnevala, keď Gejza čosi povedal, keď si zo mňa robil žarty, že sa nehodí, aby som sa učila to či ono. Že na vedenie hospodárstva, domácnosti a účtovných kníh mi gréčtinu netreba. Ach, Gejza... s bratom sa máme skutočne radi. Len si dlho zvykal na to, že tak dychtím po vedomostiach.
Vošla som do dediny a už z diaľky zahliadla svojho malého priateľa.
„Adam, znova si u starých rodičov?“
„Dobré odpoludnie, urodzená slečna.“ Jeho otec, ktorý kráčal vedľa neho, si sňal z hlavy klobúk a úctivo ma pozdravil.
Cez plece niesol kosu. Zišla som z koňa a odzdravila. Čosi sa mi nevidelo. Adam bol akýsi zamĺknutý. V rukách držal plachtu plnú trávy.
„Ako sa ti vodí, Adam? A ako v škole?“
„Dobre, slečna Adelka, dobre,“ nepozrel na mňa.
„Neklam, synak! Lož je hriechom, veru tak,“ poučil ho otec.
„Nehnevajte sa naňho, milosťslečna. Nebude viac chodiť do školy. Čítať i písať sa už naučil. Počítať ho naučím ja. Veľa mu toho vedieť netreba. Nemusí byť veľmi učený.“
Zastala som. Ani oni nešli ďalej.
„Adam, pozri sa na mňa a povedz mi, čo sa stalo.“
Hrýzol si peru, pozrel na mňa, ale mlčal. V jeho pohľade som zbadala čosi, čo mi stislo srdce.
„Zbil ma,“ povedal napokon neochotne. Domyslela som si, že vraví o maďarskom učiteľovi.
„Znovu si dostal po prstoch? Čo si zas nevedel? Modliť si sa už predsa naučil.“
„Ja som... no...“ ošíval sa.
„No len to pekne povedz! Hrdina. Jedna vec je národná hrdosť a druhá zas rešpekt pred vrchnosťou. Učiteľ je vážený človek.
Veru vážený! Jemu sa nesmie len tak z brucha čosi šplechnúť do očú. Nuž ale... toto si nezaslúžil... veru nie.“ Adamov otec krútil hlavou.
Nerozumela som. Spravil Adam azda niečo zlé?
„No tak už vrav!“ pozrela som znova na chlapca.
Nebolo mu do reči. Jeho otec však znovu prehovoril. „No tak ukáž, synak.“
Dych mi zastal na polceste von z hrdla a srdce sa rozbúšilo, keď sa Adam otočil, podvihol si ľanovú košeľu a ukázal mi chrbát. Rukou som si zakryla ústa. Po celom chrbte sa mu tiahli stopy po šľahaní prútom.
„Musel som ho zobrať sem. Žene som povedal, že tu zostane dlhšie, aby pomohol dedovi. Neborká, čochvíľa bude rodiť, treba jej takého trápenia pre chlapca?“
„Prečo mu to spravil?“ vyšlo zo mňa napokon, ale to už vo mne vrel hnev.
„Povedal mu, že nie je maďarón, ale Slovák.“ Chlapec smrkol, utrel si nos do rukáva. Asi mu tie slová pri pomenuli trest. Mykol však plecom a odul peru. „Ale nebanujem! Nútil ma, aby som to odvolal. A ja som nechcel.“
„Ten chrbát mu treba pozrieť, inak sa zapáli. Zájdite k Barbore Vrbovskej. Pod les.“
„Myslel som na ňu, aj som chcel k nej zaskočiť, len to zložíme. No poď, Adam. Ešte máme robotu.“
Rozlúčila som sa s nimi. Ostalo mi smutno. A hnev vo mne kypel. Miesilo sa to vo mne a nepokoj chcel von. Pohla som sa a pomaly kráčala ku kaštieľu. Myslela som na Adama, na jeho chrbát i oči. Tie oči! Zmizli z nich detstvo i veselosť, ktorú v nich mal. Neuvedomila som si, že idem akosi pomalšie, ani to, že som zrazu zastala. Do kaštieľa som nedošla. Vyšvihla som sa späť do sedla a pustila sa smerom von z dediny. Až keď som bola na poľnej ceste, pridala som. Nespoznávala som samu seba. Taký hnev bol vo mne, až sa mi tmilo pred očami.
Neustále sa mi vracal obraz Adamových rán i jeho očí. Do dediny, kde býval, to nebolo ďaleko. Hneď ako som prešla okolo prvých domov, zastavila som akési ženy, ktoré kráčali von z dediny s hrabľami položenými cez plecia. Pýtala som sa, kde býva učiteľ, a ony mi ochotne ukázali.
Cez otvorenú drevenú bránu som vošla do dvora pekného, nanovo obieleného domu. Afroditu som uviazala k veľkému orechu a podišla som k dverám. Bolo otvorené. Zaklopala som.
„Slobodno. Poďte ďalej!“ ozvalo sa po maďarsky.
Vošla som dovnútra. Otvorenou izbou som prešla do kuchyne. Mladý, sviatočne oblečený muž akoby očakával návštevu. Pod nosom mal tenké fúziky. Keď ma zbadal, vyzeral veľmi prekvapene. Nepoznal ma, ani ja jeho, ale podľa oblečenia videl, kam patrím. V rukách som držala jazdecký bič, možno som potrebovala oporu, bála som sa, že zo mňa opadnú odvaha i hnev.

Milan Buno, literárny publicista