Choď na obsah Choď na menu
 


Lovec alebo korisť?

tigrom-sa-nesniva.jpg
Tento príbeh je pre vás všetkých, ktorí ste sa stali alebo stále ste obeťami sociopatov.
Je to príbeh o tom, ako sa dá čeliť ich teroru.
Príbeh o Sandre, ktorá snáď nájde silu vzoprieť sa a zachrániť samu seba...alebo sa prepadne do priepasti, ktorá ju pohltí navždy...

Prvotina slovenskej autorky Jany Sarnovej Tigrom sa nesníva je napínavé a dramatické čítanie, ktoré sa vám zaručene dostane pod kožu.

 

Príbeh tridsaťročnej Sandry, ktorej sa celý život obráti naruby, je plný napätia a nečakaných odhalení. Pútavý a nebezpečný román, v ktorom nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Cesta do pekla je vraj dláždená dobrými úmyslami. Ale čo ak si na tej ceste uvedomíte, že smerujete tam, kam ste vlastne vždy chceli? Necháte sa uloviť citmi, ktoré vám vyrazia dych? Alebo sa stanete lovcom, ktorého vo vás prebudia okolnosti?

Pre tridsaťročnú Sandru sa táto dilema stane takmer osudnou a v okamihu, keď má pocit, že už nemá čo stratiť, prichádza tá najtvrdšia rana zo všetkých, ktoré kedy utŕžila.

Nájde v sebe silu zachrániť sa?
Alebo bude iba ďalšou ľahkou korisťou?

Priamočiary debutový román Tigrom sa nesníva inšpirovaný životom je varovaním, že tí najkrutejší predátori medzi nami majú ľudskú tvár.

 

,,Sani, deje sa niečo?“ zaznie do tmy.
,,Prečo?“ zachrapčím a pokúšam sa rozpamätať, prečo mi tak rýchlo bije srdce.
,,Kričala si zo sna. Veľmi nahlas. Stále máš tie sny s mamou?“
,,Áno. Bolo to niečo... niečo s ňou. Učila ma bicyklovať, no nedokázala ma udržať v rovnováhe. Z bicykla som padla na asfalt. A ruky som mala celé krvavé.“
,,A potom?“
„Priskočila ku mne, chytila ma za ruky a povedala: ‚Musíš sa tomu postaviť a zachrániť sa!‘“

 

 

Autorka Jana Sarnová sa okrem písania prózy venuje aj štúdiu psychológie. Píše príbehy o živote, aký je všade okolo nás, a podáva ho dynamickým a napínavým spôsobom. Ten je a naďalej bude hlavným záujmom autorky, ktorú fascinujú neobyčajné ľudské osudy.
Na jej knihu Tigrom sa nesníva čitateľ tak ľahko nezabudne.

 

Začítajte sa do úryvku knižnej novinky Tigrom sa nesníva:

21. 12. 2014

Chrčí. Je blízko. Tak strašne blízko. Moje telo akoby zahaľoval ľahučký závoj nevedomosti, ktorý sa každým jeho zachrčaním trhá čoraz viac a vpíja sa mi do pórov, až kým celkom nezmizne. Precitám. On však nie. Našťastie. V bruškách prstov cítim jemné mravčenie, akoby sa do mňa vracal život. Upieram oči k stropu a začínam chápať, kde vlastne som.

Ako je možné, že ležím v jeho posteli? Tým posledným, na čo si dokážem spomenúť, je jeho horúci dych pri mojom uchu a studená podlaha predsiene podo mnou. A potom už nič. Nič, iba tma.

Pokúšam sa o nádych, no prenikanie kyslíka do mozgu mi v hlave spúšťa výbuch bolesti. Privieram oči, agónia poľavuje.
Niečo si práve mrmle zo sna. Hruď sa mi chveje, ústa mi zalieva horkosť. Ležím na chrbte ako utopenec vyvrhnutý morom, telo mi obmývajú noc a odpor. Bojujem. Sama so sebou.

Musím sa vzchopiť, prekonať. Teraz nezáleží na tom, ako nám obom ublížil. Teraz musím jediné. PREŽIŤ!

Vykĺznem z tejto postele, aj z tohto prekliateho bytu. Nesmiem ho zobudiť. Posúvam sa kúsok po kúsku, milimeter po milimetri. Vnímam iba jeho dych. Je pomalý a hlboký, chrčanie

ustalo. Žeby požehnanie môjho úteku? Už som takmer na okraji postele. Dokázala som to!

Pomaličky sa vykrádam zo spálne. Lampy z ulice osvetľujú obývačku a ja vidím, že vedľa pohovky sú pohodené moje džínsy a tričko. Až pri pohľade na ne si uvedomujem, že som

nahá. Úplne nahá. Balansujem na špičkách, opatrne ich dvíham a prebehnem obývačkou. Zdá sa mi nekonečná. Čím viac kuchyne a snažím sa rozpoznať obrysy predmetov okolo seba. Nesmiem o nič zakopnúť, nijako na seba upozorniť. Na dlážke leží moja kabelka. A vedľa nej jeho vianočný darček; hodinky odo mňa. Už to vlastne nie sú hodinky, iba hŕba drahého, bezcenného šrotu. Desím sa každého tieňa, každého tiknutia hodín. Džínsy vyťahujem nad lýtka, no chrbticu akoby mi prebodávala tisícka nožov. Z očí sa mi valia slzy. Kiežby som

smela zrevať bolesťou. Nevládzem sa udržať na nohách. Strácam rovnováhu a padám na kolená. Kľačím a počúvam. Avšak okrem dunenia v mojej hrudi je navôkol ticho. Stále spí. Pomaličky vstávam a vidím, ako sa pod stoličkou niečo matne zalesklo. Už viem. Je to to kladivo, ktorým som dnes rozmlátila tie jeho prekliate hodinky. Našťastie ho v tom amoku  nenašiel.

Opätovne sa pokúšam obliecť si džínsy. Medzi stehnami mám niečo zaschnuté.

No krv to nie je.

TO NIE!

Ty zvrátený psychopat!

Skapeš!

 

JA
11. 3. 2014

Vzdor je pre mňa neznámy pojem. Samozrejme, že chápem jeho význam. No netuším, čo s ním. Ako vložiť do tej jednej, jedinej slabiky váhu? Včera som, ešte intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým, zatúžila na túto neznámu dostať odpoveď.

Keď som ráno prišla do práce, prv než som si stihla zaliať kávu, strýko už stál za mnou. Stroho mi oznámil, aký darček, k mojim dnešným tridsiatym narodeninám, dostanem: konzultáciu u psychologičky. Vraj je to špecialistka na liečbu depresií.

A ja ju, ako zdôraznil, SÚRNE potrebujem spoznať. Sandra, pôjdeš! Je najvyšší čas! Už ho za tie roky poznám a viem, že keď sa s niekým baví cez výkričníky, kocky boli hodené. Takže som ho radšej, ako zvyčajne, poslúchla. A teraz som tu. Usadená na bielej koženkovej lavici pri dverách jej ordinácie, ktorá je na treťom poschodí fakultnej nemocnice v bloku C. Vedľa dverí sa nachádza rozpis ordinačných hodín a jej menovka: PhDr. Ivana Vollnerová – klinický psychológ. Je deväť štyridsaťosem ráno.

Z obavy, že jej ordináciu nenájdem a mohla by som meškať, som prišla už o pol desiatej. No rýchlo som sa zorientovala a teraz tu už takmer dvadsať minúť znudene vyčkávam.

Chodba je ľudoprázdna, všade je hrobové ticho. Iba občas okolo mňa presviští jedna zdravotná sestra. Prisahala by som, že je to jedna a tá istá. Má totiž topánky s protivne vŕzgajúcimi podrážkami a pravá jej dokonca vŕzga o niečo prenikavejšie ako ľavá. Okrem tohto drobného rozptýlenia sa okolo mňa nič iné nedeje. V snahe prekonať nutkavú chuť na cigaretu sa pokúšam sústrediť na informačné plagáty o dôležitosti psychickej

rovnováhy človeka, ktoré visia na nástenke oproti mne. Sú tam fotky a postupy, ako docieliť šťastný život. Výlety do prírody, váľanie sa v púpavách a tak podobne. Myká mi kútikmi, snažím sa nebilancovať. Čo mám, no najmä, koho a čo nemám.

„Už zase depka, Sandra?“ spýtal by sa teraz strýko. Očami prechádzam doľava. Na stolíku leží reklamný leták na antidepresíva.

Tieto zhodou okolností poznám. Užívala som ich iba pár týždňov. Nasadili mi ich po druhom potrate. Na to obdobie si spomínam hmlisto, takže asi splnili svoj primárny účel: utlmiť

chuť na skok z Hlavného mosta. Bola som po nich grogy. Necítila som nič. Nedokázala som sa ani usmiať, ani sa rozčúliť. Iba som fungovala. Keď som ich po niekoľkých týždňoch prestala brať, všimla som si, že Peter si z mojej garsónky odsťahoval svoje tričká na spanie. Na kuchynskej linke nechal iba zväzok troch kľúčov, bez odkazu. Tie kľúče som mu dala po prvom roku randenia. Bol pri nich aj prívesok v tvare srdca, na ktorom bol nápis Ľúbim ťa. Po čase ho niekde stratil.

Na polici mi po ňom zostali dve knihy. Sú to dva diely kriminálnej série, ktorú rád čítaval. Už je to takmer pol roka, keď som ho videla naposledy. Jeho číslo som ešte nevymazala. Občas

sa pohrávam s myšlienkou, že kliknem na ikonu Zavolať, no zakaždým to vzdám. Boli sme spolu takmer štyri roky a tie záblesky z minulosti číhajú všade. A tak iba pitvem spomienky.

Opäť zívam. Niečo ako jemná pripomienka zlej noci? Opäť sa mi snívalo s mamou.

Tentoraz ma odprevádzala do školy. Bol to môj úplne prvý školský deň. Celkom presne si pamätám ten obrovský strach, ktorý som cítila pred vstupom do budovy školy. Najsilnejšie,

ako som len dokázala, som mame stisla ľavú ruku, za ktorú ma viedla po schodoch do mojej novej triedy. Keď sme konečne našli tie správne dvere, kľakla si ku mne a pozrela sa mi hlboko do očí. Chcela som sa usmiať, no vypadla mi slza. Mama mi ju utrela dlaňou, ktorá voňala ako kamilkový čaj, a povedala pokojným hlasom: „Srdiečko, ničoho sa neboj! Vždy tu

s tebou budem.“ Vtedy som sa strhla. Netuším, odkiaľ sa tieto sny berú. Nerozumiem im. S mojimi spomienkami nemajú nič spoločné. Môj prvý školský deň prebiehal úplne inak. Mama

sa mala stretnúť so svojím priateľom, ktorý prilietal z Moskvy o 8:20. No zaspala, a tak sme meškali. Od okamihu, keď som ju hladkaním po vlasoch zobudila, bola ako tikajúca nálož. Priviezla ma pred školu a kým som sa otočila, bolo jej auto v pruhu smerom na letisko.

Som zvedavá, akú radu mi dnes tá strýkova psychologička dá. Ak mi bude do hlavy tlačiť otrepané frázy o sile pozitivity, poprípade to so mnou vzdá a vyzbrojí ma referenciou na oblbovacie tabletky, v duchu jej zaželám mnoho úspechov do ďalšej praxe. Cítim jemný závan vzduchu na pravom líci. Mykám hlavou doprava. Dvere sú otvorené a stojí v nich neznáma bruneta.

Usmieva sa na mňa. Pokojným hlasom vyslovuje moje meno. Snažím sa jej úsmev opätovať a vstávam. Kým počúvam, ako hlasno mi búši srdce, moje ruky sa menia na ľad. Odrazu stojím vnútri jej ordinácie, ona si práve sadá do béžového koženého kresla a uhládza si dlaňami sukňu. Obzerám sa okolo seba a v nose cítim jemnú vôňu. Na okamih mám pocit, že som

sa ocitla v čerešňovej aleji.

„Nech sa páči, sadnite si na pohovku alebo do kresla oproti.“

Jej zdvorilý pokyn musí súvisieť s mojím rozpačitým postávaním. Číta ma ako knihu. Sadám si na pohovku. Kabelku kladiem na bielu dlaždicovú podlahu a dívam sa na ňu. Usmieva sa a vyzerá pritom vyrovnane a šťastne. To jej závidím. V rukách už drží zápisník a pero.

„Ako sa cítite? Ste nervózna?“ prihovára sa mi priateľsky.

„Trochu áno,“ vyletí zo mňa, kým sa mi oči rozbehnú skúmavo po miestnosti. Tá vôbec nevyzerá stroho a sterilne ako klasická nemocničná ambulancia. Je zariadená vkusne, priam

útulne. Zrejme chce, aby sa jej pacienti cítili dobre. Potom sa jej otvoria. Žeby to bolo tajomstvo jej úspechu? Jej pracovný stôl a vitríny sú podobné tým, aké máme v strýkovej kancelárii.

Farebne všetko ladí, prevládajú béžová a biela. Dokonca aj škatuľa s papierovými vreckovkami na konferenčnom stolíku predo mnou je béžovej farby. Na písacom stole za mnou je kytica bielych ruží. A na okennom parapete kvitne biela orchidea.

V béžovom črepníku.

„Rada vás spoznávam,“ preruší moju vizuálnu exkurziu.

„Aj ja vás. Možno mi dokážete pomôcť, pani…?“

„Rozumiem. Pokračujte, prosím, a pokojne ma oslovujte Ivana,“ povie úsmevom, ktorý by roztopil aj ľady. Niečo na nej mi je blízke. Sála z nej teplo a srdečnosť. Opisujem jej vzťah

s Petrom, počas ktorého som utrpela dva potraty. A svoj terajší život, ktorý pozostáva z práce asistentky v strýkovej advokátskej kancelárii a zaspávania pri telke.

„Aký máte vzťah s rodičmi?“ Jej otázka mi vysušila hrdlo.

„Prepáčte, mohla by som dostať pohár vody?“

„Samozrejme, smiem vám ponúknuť minerálku?“ pýta sa ma, vstávajúc z kresla. Prikyvujem a dýcham zhlboka. Odchádza z ordinácie a odrazu sa cítim ako myš, ktorú práve hodili do terária k hadom. Je mi jasné, že keď ten pohár s vodou prinesie, odpovedi sa nevyhnem. Dávam si hlavu do dlaní a čakám na jej návrat. Iba dýcham a čakám.

Po chvíli je späť. Z vitríny pri dverách vyberá dva sklené poháre a kladie ich na stolík predo mňa. Do uší mi vchádza jemné cinknutie skla o sklo. Dokonca aj pri niečom takom triviálnom

ako nalievanie vody do pohárov pôsobí šťastne. Uvedomujem si, že jej vnútorný pokoj ma nedráždi. Pozorujem ju spopod mihalníc. Jej pokožka je hladká ako hodváb. Pery má zvýraznené leskom, ktorý mi pripomína zrelé šťavnaté čerešne.

Ja sa v poslednom období líčim sporadicky a aj to iba na naliehanie strýka. Vraj ho musím v práci reprezentovať. Opakuje predchádzajúcu otázku. Pohľad mi smeruje do okna za ňou, dýcham zhlboka.