Choď na obsah Choď na menu
 


Príbeh o láske, ktorá láme srdce

spoznal-som-ta-bosu.jpg

On je úspešný marketingový expert.
Ona zasa renomovaná právnička, odporkyňa spotrebnej spoločnosti a zanietená ochranárka prírody.
Ani jeden z nich nehľadá dlhodobý vzťah a každý má na to svoje dôvody...

„Volala sa Lilah a bola krásna, tvrdohlavá a úžasná spôsobom, aký sa slovami ani nedá opísať. Naučila ma, ako znovu žiť. Dala mi toľko...a predsa mala predo mnou tajomstvo, ktoré ma nakoniec zlomilo. Volám sa Callum a toto je náš príbeh.“

 

Novinka Spoznal som ťa bosú je príbeh o nečakanej láske. Príbeh, ktorý láme srdce...a potom ho zahojí. Možno neveríte v lásku na prvý pohľad. A predsa sa to stáva.
 

Lilah a Callum sa náhodne stretnú na trajekte, ktorým každé ráno chodia do práce. Ani jeden z nich nie je už vo veku tínedžera a ani jeden z nich neverí na lásku na prvý pohľad, ani na šťastné konce „až naveky“.

Náhoda však zariadi, aby stretnutie na trajekte nebolo ich prvým a zároveň posledným. Začína sa obdobie niekoľkých krásnych, možno najšťastnejších mesiacov v ich životoch.

Spontánna Lilah učí zamrznutého Calluma užívať si život naplno a nepremárniť ani minútu. Ich šťastie je takmer dokonalé, až na jeden detail. Hneď na začiatku Lilah Calluma varovala, že to medzi nimi nemôže prerásť do vážnejšieho vzťahu.

No zatajila mu prečo...

 

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Matúš Kvietik:

 

 

 

Kelly Rimmerová je čoraz úspešnejšia a populárnejšia austrálska spisovateľka, ktorá sa venuje najmä tvorbe pre ženy. Prirovnávajú ju k Jojo Moyesovej, Davidovi Nichollsovi či Nicholasovi Sparksovi. Jej knihy boli publikované v 16 svetových jazykoch.

 

 

 

 

Začítajte sa do novinky Spoznal som ťa bosú:

Prvá kapitola
Callum

Láska na prvý pohľad to rozhodne nebola.
            Do zorného poľa mi vstúpilo špinavé chodidlo. Chcel som si ho nevšímať, no bolo to neospravedlniteľné – na verejných miestach nemajú bosé nohy čo robiť, navyše som vtedy ešte nevedel, k akému telu tá noha patrí. Môj výraz určite prezrádzal, čo si o tom chodidle myslím, ale usiloval som sa pokračovať v práci na notebooku, ktorý som držal na kolenách. Očividne neúspešne, pretože jej neušlo, kam mi odbieha pohľad.
„Oči mám trochu vyššie,“ ozvala sa. Zo spôsobu, akým to povedala, sa mi zdalo, že sa baví. Pozrel som na ňu, či sa nemýlim.
To bolo po prvý raz, čo sme nadviazali očný kontakt. A vtedy som sa do nej zaľúbil – takže to asi bola láska na druhý pohľad.
Slová mi nestačia na to, aby som opísal, aká úžasná bola Lilah vo všetkých ohľadoch. Merala ledva poldruha metra a bola taká tenká, až sa zdalo, že stačí silnejšie objatie, a zlomí sa. Lesklé vlasy sýtej červenohnedej farby mala v ten deň vypnuté do drdola, z ktorého nevytŕčal jediný vlások. Pamätám si, ako som si pri tom pohľade spomenul na vtip o ľuďoch z privátneho sektora, podľa ktorých je každý účes, ktorý nie je nehybne fixovaný k hlave, prejavom slabosti. Lilah mala schopnosť doplniť formálny kostým slivkovomodrej farby robustnými šperkmi z dreva a zachovať si pritom dokonalo profesionálny vzhľad.
Na bezchybnej úprave jej hornej polovice tela v kombinácii s chodidlami bezdomovca bolo čosi rušivé. Ani trápny pocit z toho, že ma prichytila pri civení na jej nohy ma neodradil od toho, aby som sa jej na to nespýtal.
„Prečo nemáte topánky?“
„Niečo vám poviem. Dnes som stála na nohách osem hodín. Na ihličkách,“ informovala ma. K ženám naokolo vyslala pohľad s jasnou otázkou: Verili by ste, aký je nechápavý?
„To predsa nie je dôvod, aby ste tu boli bosá. Stačilo len obuť si niečo normálnejšie a vaše nohy mohli byť teraz čisté.“
„Aha, takže tak znie správna odpoveď.“ Sarkazmus v hlase zjemnila smiechom. „Keď sa ma zajtra sudca na pojednávaní spýta, prečo som prišla v teniskách, poviem mu, že mi to poradil akýsi chlap na trajekte.“
„Jedna z mnohých vecí, ktoré na ženách nikdy nepochopím, je to, čo všetko sú schopné podstúpiť v záujme pravidiel, ktoré okrem nich nikoho nezaujímajú.“ Na túto tému som diskutoval bezmála s každou ženou, ktorú som kedy poznal. Nikdy sa to neskončilo dobre.
„Vraj sa o tie pravidlá zaujímajú iba ženy?! Mňa raz vyhodili za to, že som sa odmietala do práce maľovať,“ vložila sa medzi nás žena sediaca vedľa Lilah. Ešte ani poriadne nedohovorila, už držala v ruke Lilahinu vizitku.
„Mali by ste mi zavolať do firmy. Vedeli by sme vám s tým pomôcť,“ povedala jej Lilah, no pozornosť ihneď obrátila naspäť ku mne. „Vážne mi chcete tvrdiť, že ženy chcú v práci vyzerať profesionálne preto, aby zapôsobili na iné ženy?“
„Za profesionálny vzhľad som všetkými desiatimi. Ako vidíte, sám mám na sebe oblek, nosím ho do práce každý deň. No keby mi niekto – priamo či nepriamo – naznačil, že musím nosiť štipce na bradavkách, ak sa chcem dočkať kariérneho postupu, neskočil by som mu na to. Ak vás v topánkach bolia nohy, obujte si niečo pohodlnejšie. Ľahká pomoc.“
V tom okamihu, no zrejme prineskoro, som si uvedomil, že sa do mňa zabodáva asi desať párov nahnevaných ženských očí. Vykrútil som hlavu, aby som zistil, ako ďaleko sme ešte od prístaviska Manly Wharf.
„Premýšľate, ako teraz z kaše von?“ spýtala sa ma Lilah.
„Je mi jasné, že nemôžem vyhrať. Muži nemajú nárok spochybňovať inštitúciu ženstva.“
„Mladý muž, ak už ozaj máte námietky proti inštitúcii ženstva,“ zamumlal muž po mojom boku, „nevyslovujte ich na lodi plaviacej sa na mori pred právničkou, ktorá si práve v práci odtrpela osem hodín na vysokých podpätkoch.“
„Múdra reč,“ pritakala Lilah.
„Nechcem sa s nikým hádať,“ vysvetľoval som, aj keď som iste pôsobil opačným dojmom. „Len skutočne nerozumiem, prečo si ženy myslia, že sa musia vystavovať bolesti, aby vyzerali dobre. Ste krásna žena, slečna..., pani...“
„Slečna, či pani – do toho vás nič.“
„Slečna, či pani Dotohomanič,“ zopakoval som. „Rovnako krásne a profesionálne ako dnes v ihličkách by ste vyzerali aj v nízkych kožených topánkach.“
„Ďakujem za milé, i keď trochu moralizujúce slová.“
Naša komunikácia spela ku koncu, no bol som odhodlaný z trajektu nevystúpiť bez toho, aby som zistil, kto to je. Na niekoho, kto ma bude fascinovať tak ako táto záhadná právnička, nech aj má špinavé bosé nohy, som čakal už veľmi dlho.
„A ktorému odvetviu práva sa venujete?“
„Skúste hádať.“
„Tak počkať.“ Na univerzite som mal zopár predmetov týkajúcich sa práva, no odvtedy už uplynulo zopár desaťročí. I keď mne to pripadalo skôr ako storočia. „Obchodné právo?“
„Vedľa.“
„Majetkové.“
„Nie.“
Opäť som si ju obzrel. Niečo na jej výzore mi napovedalo, že sa vymyká tradičným firemným schémam.
„Mám to! Robíte rodinné právo.“
„Nie!“ Znovu sa zasmiala. Smiech mala jemný a melodický – presne taký, aký by ste očakávali, keď sa zasmeje žena Lilahinej krásy.
„Pracovné?“
„Opäť vedľa.“
„Trestné.“
„Nie.“
„Vynechal som azda ešte nejakú špecializáciu?“
„Len tú najdôležitejšiu a najdynamickejšiu.“
„Autorské právo?“
Podozrievavo sa na mňa pozrela.
„Pracujete hádam v zábavnom priemysle, pane?“
Teraz som sa musel zasmiať ja.
„V marketingu.“
„Ešte horšie. Je mi jasné, že s tou kapitalistickou hlavou na pleciach vám ani nenapadne venovať čo len jednu myšlienku planéte, ktorá vás živí. Aké typické.“
Vtedy sa mi rozsvietilo.
„Špecializujete sa na životné prostredie. Zachraňujete svet.“
„Konečne!“
„Ospravedlňte moju obmedzenosť. Myslel som si, že tí, čo robia environmentálne právo, nosia tričká z konopnej látky a dredy. No keď sa tak na vás dívam, tie vaše bosé nohy mi to mohli napovedať.“
„Nemôžem si pomôcť, ale stále premýšľam, ako...“ začala, no nedopovedala, akoby si to rozmyslela. Spätne – keď som ju už poznal – mi napadlo, že to bol z jej strany skôr manéver na otestovanie stupňa môjho záujmu, než ozajstné zaváhanie.
„Ako čo?“ pobádal som ju, nech pokračuje. Pravdupovediac, visel som jej na perách a čakal na každú slabiku, ktorú vysloví.
„Ale nič.“ Vyslala ku mne úsmev, po ktorom sa mi rozbúchalo srdce. „Iba som premýšľala, ako to teraz plánujete zaonačiť tak, aby ste ma mohli pozvať na večeru.“
„Práve som myslela na to, či vás najskôr nepošle domov obuť si niečo poriadne,“ ozvala sa so smiechom pani sediaca vedľa nej.
„Mne zas napadlo, či si nechcete prizvať ako posilu aj nás ostatných,“ prehodil popod nos môj spolusediaci, „sám ten podrezaný jazyk len ťažko zvládnete.“ Cestujúci okolo nás sa chichúňali, no keď sme sa s Lilah zahľadeli jeden druhému do očí, ich smiech šiel pomimo mňa, asi ako nahratý smiech, ktorý púšťajú v komediálnych seriáloch.
„Dnes večer?“ spýtal som sa.
„Pozvania od mužov z marketingu neprijímam.“ Hravý tón jej hlasu mi našepkával, že bude súhlasiť.
„Na kuchynskom parapete pestujem bylinkovú záhradku.“ Bola to lož, pochopiteľne – v tom čase som nemal ani len ten parapet. Väčšinu zariadenia kuchyne som vyhodil v rámci jej rekonštrukcie, ktorú som odvtedy nevedel dokončiť. Na tom však nezáležalo – zúfalstvo v mojom hlase podnietilo obecenstvo k ďalšiemu smiechu, po ktorom sa Lilah na mňa usmiala.
„Tak v tom prípade...“

❄ ❄ ❄

Z trajektu sme vystúpili spoločne. Zástup cestujúcich sa rozptýlil smerom k štvrti Manly zaliatej podvečerným svetlom. Lilah niesla na pleci obrovskú kabelu ¬– videl som, že v nej má notebook. Aj ja som ešte plánoval do rána niekoľko hodín pracovať. Neveril som na osud – stále naň neverím, no cítil som, že tá chvíľa je dôležitá, ani čo by som vykročil chodníkom, na ktorý sa dá vstúpiť len raz za život.
„Takže ste diabolský marketingový mág,“ poznamenala. Čakali sme pri priechode pre chodcov, aby sme mohli prejsť na ulicu Korzo. Ulice ešte stále zapĺňali autá z večernej dopravnej špičky.
„Tak nejako. Aj dnes som celý deň premýšľal, ako nalákať deti na nákup jedov.“
„Obaľte ich cukrom.“
„Tak to robíme už roky. Môj nový nápad je pridať do cukru kokaín – stále vymýšľam nové spôsoby, ako u nich dosiahnuť závislosť.“
Môj vtip nemal očakávaný účinok. Zo súcitu zdvihla aspoň kútiky úst.
„Prečo marketing?“
„Prečo vôbec niečo?“ pokrčil som plecami. „Rád stojím pred výzvou meniť mienku ľudí.“
Naskočila oranžová, prúd áut začal spomaľovať, až zastal úplne. Mechanicky sme vykročili s davom, ktorý kráčal na Korzo. V Manly to bolo obľúbené miesto. Ulicu lemovali obchody a reštaurácie a jej druhý koniec ústil doslova na pláž. Či bol deň alebo noc, leto či zima, po Korze sa bez prestania premávali zástupy ľudí priťahované neodolateľnou silou pláže.
„Tie mučiace nástroje na ihličkách máte strčené v tej kabele?“ zaujímal som sa. Zdráhal som sa znovu zaviesť reč na jej bosé nohy, no nevedel som si predstaviť, v ktorej reštaurácii sa potešia hosťovi bez topánok, bez ohľadu na to, že sme sa nachádzali len niekoľko sto metrov od oceána.
„Ani náhodou, odpočívajú v bezpečí pod stolom v mojej kancelárii, aby mohli zajtra v mučení pokračovať. Čo keby som vás vzala do svojho obľúbeného podniku?“ navrhla. Potom, čítajúc mi myšlienky, dodala: „V Manly sú miesta, kde ušpinený hipík neprekáža.“
„Chodíte sem naboso často, keď to tak dobre viete?“
„Život je príliš krátky na to, aby sme si mohli dovoliť cítiť sa nepohodlne. Keď ma bolia nohy, vyzujem si topánky. Ak ma tlačí drdol, rozpustím si ho. Vlastne počkať...“
Odstúpila vpravo, bližšie k obchodu, popred ktorý sme práve kráčali, a podala mi svoju megatašku. Mlčky som ju od nej vzal. Pripadala mi trochu ako čarovná bytosť, ktorej akýkoľvek, i ten najmenší pohyb ma ohromuje a napĺňa úžasom; moje zmysly boli v režime najvyššej pohotovosti. Díval som sa, ako si z drdola vyťahuje niekoľko sponiek a uvoľnené vlasy jej padajú poza plecia až k pásu, poletujúc a poskakujúc pritom v súlade s pohybmi jej rúk. Dlhý pobyt v tesnom drdole ich zanechal zľahka zvlnené. Potriasla hlavou, aby si ich ešte lepšie rozpustila, potom sa na mňa usmiala. „Tak je to lepšie.“
Dodnes si želám, aby som ju v tej chvíli mohol zastaviť a odfotiť si ju do mobilu. Bola už takmer tma a umelé svetlá výkladu, pri ktorom sme stáli, jej presvecovali závoj vlasov. Modré oči sa jej trblietali ako oceán na pobreží Manly za slnečného dňa, na perách jej pohrával jemný úsmev. Bavila sa na mne.
„Môžeme ísť?“ prihovorila sa mi. Civel som na ňu? Nebol som si istý. Celé naše stretnutie mi pripadalo ako niečo, čo nemôže byť skutočné. Mysľou mi preletela prchavá myšlienka. Zamiloval som sa už niekedy? Bolo to aj vtedy takéto?
„Poďme,“ povedal som. V sluchách som cítil bolestné búšenie vlastnej krvi. Odvrátil som sa od nej a pokračovali sme v chôdzi smerom na pláž. Zasa sa zasmiala.
„Moja taška vám vážne pristane. Nemyslíte, že je čas navzájom sa predstaviť?“
Tašku som jej vrátil a dúfal som, že si nevšimla, ako mi po krku smerom nahor do tváre stúpa horúca červeň.
„Volám sa Callum. Callum Roberts.“
„Tak teda ahoj, Callum, čo sa necháva na trajekte zbaliť bosonohými neznámymi,“ povedala s úškrnom. „Som Lilah Owensová.“
„To ja som zbalil teba,“ ohradil som sa.
Znovu sa uškrnula. „Isteže. Ak ti to pomôže cítiť sa lepšie...“
Lilah. To meno bolo pre ňu dokonalé. V duchu som si ho predstavil – Lilah Robertsová, no rýchlo som sa, zdesený, spamätal. Nechcel som sa ženiť. Nikdy. To som nemal v pláne. Od rodičov som sa naučil o láske a manželstve veľa a najdôležitejším ponaučením bolo, že nič z toho nie je pre mňa.
„Kam to vlastne ideme?“ spýtal som sa, aby som prišiel na iné, príjemnejšie myšlienky. Vtom ma zachvátila potreba prevziať iniciatívu. Jedol som už v každej reštaurácii, ktorá v Manly za niečo stála, v mysli som pátral po vyhovujúcom mieste. Pre problém s bosými nohami by to malo byť niečo neformálne, ale romantické. Tlmené osvetlenie? Kvalitný vínny lístok? Intímna hudba? „Nezájdeme do Turners?“
„Blé,“ zvraštila nos. Môj výber podniku s povesťou najlepšej gurmánskej reštaurácie v štvrti ju očividne nenadchol. „Nie, ideme do Giovanni On the Seaside.“
„Do tej pizzerie?“ spýtal som sa zmätene. Prešli sme na druhú stranu ulice a bok po boku sme kráčali po Korze k uličke pri pláži, v ktorej sa nachádzala spomínaná reštaurácia. Bola to bežná pizzeria s interiérom, ktorý už mal najlepšie časy za sebou. Ceny neboli vysoké a stálo tam len niekoľko stolov – väčšinou sa predávalo na donášku.
„Nie je to pre teba dostatočne intelektuálske?“ uťahovala si zo mňa. A možno ma skúšala.
„Je to úplne v poriadku.“ Bonusom reštaurácie bola skutočnosť, že odtiaľ nebolo ďaleko ku mne domov. „Netipoval som ťa na milovníčku pizze.“ Najmä z toho dôvodu, že vyzerala, akoby v živote nemala v ústach ani hlt nezdravého jedla.
„Nemá vari každý rád pizzu?“
„Asi áno. Na akom prípade teraz pracuješ?“
„Dnes som bola na súde. Usilujeme sa dosiahnuť súdny zákaz na pripravovaný ťažobný vrt.“
„Čo je na tom vrte zlé?“
„Väčšina vrtov je zlá.“ Tón, akým to povedala, by od kohokoľvek iného znel arogantne. Z Lilah vyžarovala iba sebaistota.
„Tento má byť umiestnený hneď za hranicou národného parku. Oblasť niekoľkých kilometrov v okolí tej lokality je miestom výskytu troch ohrozených druhov. Je to príliš veľké riziko.“
„Vyhráš to?“
„Mala by som.“
            Ešte šťastie, že som v tom prípade nebol sudcom. Bolo by pochabé čo len dúfať, že by som sa vedel sústrediť na podrobnosti, pokiaľ by nimi predo mnou argumentovala ona.
            „A čomu sa venuješ vo voľnom čase, Záchrankyňa planéty?“
„Občas varím. Ale hlavne pletiem.“ To mal byť žart?
„Svetre?“
„Skôr papučky. Pre deti, čo budem mať.“
Určite žart.
„Stavím sa, že už máš dohodnuté miesto v škôlke a tak podobne.“
„Dve, keby to náhodou boli dvojičky.“
„Budeš sa vykrúcať z každej otázky, ktorú ti položím?“
„Budeš sa celý večer vypytovať na hlúposti typické pre prvé rande?“
„Ktoré tri veci by si si vzala so sebou na opustený ostrov?“
„GPS, satelitný telefón a svoj notebook.“
Cítil som v nose oceán a slabú vôňu pizze, ktorú k nám priniesol závan vetra. Pizzeria Giovanni On the Seaside sa vynorila priamo pred nami, no ja som zrazu zaváhal. Keď Lilah vykročila ku dverám, jemne som ju chytil za lakeť a znovu som ju otočil k sebe. Spýtavo sa na mňa pozrela.
„Nie som si istý, či je táto maličká, obyčajná pizzeria tým najlepším miestom pre naše prvé rande.“
„A to už prečo?“
„Podľa mňa si zaslúžiš niečo lepšie.“
„Pozrime sa, aký si milý!“ Póza hrdinky o čosi zmäkla. Po prvýkrát za večer sa na mňa nefalšovane usmiala.
„Ver mi, Callum, že v jedle som veľmi prieberčivá, a tu majú niečo, čo fakt milujem.“
Vánok jej postrapatil vlasy a sfúkol do tváre pramienok. Natiahol som k nej ruku a zastrčil som jej ho za ucho. Videl som, ako naprázdno prehltla. Fungovala medzi nami zvláštna chémia – znepokojivo intenzívna, ale napriek záplave sexuálneho podtónu si zachovávala nevinnosť a čistotu. Najradšej by som ju už pobozkal, vedel som, že aj ona na to čaká. No po prvý raz v živote som si chcel vychutnať každú sekundu a predĺžiť každý krok na ceste, po ktorej som kráčal.
„Také jedlo si rozhodne nemôžem nechať ujsť.“
Na tvár sa jej vrátil sebavedomý úsmev, chvíľka medzi nami sa rozplynula. Lilah odo mňa odstúpila a vkročila dnu.

❄ ❄ ❄

Reštaurácia bola poloprázdna, zato jedálny lístok nekonečný. Už som tam kedysi bol, no nenašiel som nič, kvôli čomu by sa oplatilo študovať rozsiahlu ponuku. Lilah na rozdiel odo mňa vedela úplne presne, čo si dá.
„Prosím si vegánsku, tenkú.“
„Vegánsku?“
„To znamená žiadne mäso, žiadne vajcia, ani mliečne produkty. Nič živočíšneho pôvodu,“ uviedol ma ochotne do obrazu čašník. Nebol som oveľa múdrejší.
„Ako sa dá bez toho spraviť pizza?“
„Syr z kešu orieškov je lahôdka,“ informovala ma Lilah.
„Syr z kešu orieškov?“ zakvílil som. „Také čosi skutočne existuje?“
„Asi bude lepšie, ak si spolu dáme veľkú vegánsku,“ skonštatovala Lilah a vzala mi z rúk jedálny lístok.
„Ale ja som si chcel objednať pizzu pre milovníkov mäsa, s extra veľkou porciou mäsa, k tomu mäso ako prílohu.“
Premerala si ma pohľadom.
„Nie som typ, ktorý kadiaľ chodí, tam káže o vegánstve, to rozhodne nie. Ale ak si o syre z kešu orieškov nikdy ani len nepočul, mohol by si ho aspoň vyskúšať, nemyslíš? Za to predsa nič nedáš.“
Keby navrhla, aby sme si spolu dali tanier hliny, a zakmitala tými svojimi mihalnicami, požiadal by som ešte aj o štrkovú posýpku.
„Cestou domov si ešte vždy môžem skočiť kúpiť steak,“ precedil som.
„Takže flirtovať na verejnosti s neznámou ženou ti neprekáža, ale desí ťa predstava jedla, ktoré neobsahuje mŕtve zviera?“
„Viacero mŕtvych zvierat. Vždy som bol maximalista.“
„Bývaš nablízku?“
„Niekoľko ulíc odtiaľto mám byt.“
Za iných okolností by som určite nebol zachytil takmer nebadateľné nadvihnutie jej obŕv, ani jemnú krivku jej pier. Myslela na to, že pôjde ku mne. Krátko sme sa na seba zadívali, potom sa pomrvila na stoličke a pohodením hlavy si odhrnula vlasy z tváre.
„Milujem Manly,“ povedala. „Milujem, ako nočný vzduch vonia oceánom, nadšenie na tvárach cestovateľov, keď s batohom na chrbte vystúpia z autobusu, a najviac milujem skutočnosť, že finančná štvrť je odtiaľto akoby v inom vesmíre.“
„Ja som zas do Sydney zamilovaný až nezdravo,“ priznal som sa. „Do minulého roka som žil vo finančnej štvrti. Jej energia ma nabíja.“ Ba čo viac, tá energia bola motorom mojej kreativity. Mal som pocit, že práve to mesto ma po všetky tie roky inšpirovalo k vysokému pracovnému nasadeniu. Mesto a pocit, že práve moja kariéra je najlepším vyjadrením hodnoty môjho života. Preto mu mám byť za čo vďačný.
„Prečo si sa teda presťahoval?“
„Začal som mať pocit, že človek musí niekedy aj vypnúť,“ zamyslel som sa. „Unavovalo ma to, ten nekonečný ruch. Nechcel som sa odsťahovať veľmi ďaleko. Lákala ma predstava môcť si ráno pred odchodom do práce zabehať na pláži a potom sa odviezť obyčajným trajektom do centra.“
„Chodíš ráno behať na pláž?“
„Nie tak často, ako som dúfal.“
„A vozíš sa expresným trajektom.“
„Ak si môžeš dovoliť kúpiť nehnuteľnosť v Manly, nemáš čas chodiť obyčajným,“ vzdychol som si.
„To je veľmi smutné, ale asi je to tak.“
Nikdy som nechápal, aký to je pocit, byť niekým očarený natoľko, že z neho – doslova a do písmena – nedokážem odtrhnúť zrak. Som príšerný poslucháč a netvárim sa, že o tom neviem – konštantne sa zaujímam len o seba, čo by bezpochyby dosvedčili všetky moje početné bývalé. No keď hovorila Lilah, nechcel som si dať ujsť ani slovo.
„Po starej mame som zdedila dom,“ rozhovorila sa potichu. „Spočiatku som robila obchodné právo. Zarobila som veľké peniaze a myslela si, že svoje sklony k dobročinnosti uspokojím starostlivosťou o obrovskú záhradu, ktorú vybudovali starí rodičia. Nemala som však ani potuchy, ako sa to robí. V Gosforde po nich zostalo vyše sto árov ovocných sadov rovno pri oceáne. Nepoznám krajšie miesto. Za niekoľko mesiacov sa mi však podarilo takmer ho zničiť,“ povedala so smiechom. „Nemala som tušenie, ako na to, no už len tá myšlienka bola taká... romantická.“
„Vytriezvenie z očakávania do reality,“ vytušil som skutočnosť.
„Presne tak. Teraz sa o sad stará starší manželský pár, ktorý býva oproti. Pestujú aj veľa zeleniny na predaj. Za to, že sa mi o to všetko starajú, môžu úrodu predávať na víkendových farmárskych trhoch. Ja sa tam z času na čas zastavím a napchám sa čerstvým ovocím a zeleninou. Sen som si mohla splniť jedine tak, že som sa vzdala očakávaní.“
„Myslím, že tak to bolo aj so mnou, keď som sa presťahoval sem do Manly.“
Hoci som to práve vyslovil nahlas, samého ma prekvapilo, do akej hĺbky som v myšlienkach prenikol.
„Beriem to tak, ako to je. Nežijem síce tak uvoľnene, ako som si predstavoval, ale to nič.“
„Pochádzaš priamo z centra?“ spýtala sa.
„Z Cronully. A ty?“
„Och, my sme bývali všelikde.“
„Máš teraz v Sydney nejakú rodinu?“
„Mama tiež býva v Gosforde. Oco už zomrel.“
„To ma mrzí,“ povedal som v rozpakoch. „Moji rodičia sú už obaja mŕtvi.“
„Mám takú teóriu, že keď ti zomrie rodič, môžeš mať hoci aj deväťdesiat, aj tak sa budeš opäť cítiť ako dieťa.“
„Asi máš pravdu.“ Nikdy som nehovoril rád – a to mi zostalo dodnes – o smrti svojich rodičov, obzvlášť so ženami, a najmä s tými, o ktoré som sa zaujímal. Keď počúvali príbeh ich lásky ako vystrihnutý z rozprávkovej knihy, vždy sa im v tvári usadil prehnaný túžobný výraz. Kým som sa dostal k depresívnemu záveru, mal som pocit, že im buď lámem srdce, alebo že nepochopili pointu a vnímajú iba romantickú stránku príbehu, čo ma rozčuľovalo ešte viac.
„Zomreli už dávno?“ spýtala sa.
„To by bolo na dlhšie.“ Niežeby som nebol ochotný odpovedať, nie tak celkom, iba som nechcel, aby sa večera niesla v takom tóne. Skôr než som vymyslel, ako zmeniť tému, vyložila si lakte na stôl, bradu si podoprela dlaňou a milo sa na mňa usmiala.
„Nikam sa neponáhľam.“
            Asi tak tri razy som o rodičoch rozprával ženám, ktoré sa mi páčili, a asi tak tri razy som podráždený odišiel uprostred rozhovoru. Raz som pozval na večeru ženu, s ktorou som sa zoznámil vo fitku. Keď sa rozhovor zvrtol na našich rodičov a ja som jej povedal o svojich, rozplakala sa. Predčasne som sa rozlúčil a sám som sa vrátil domov. Pamätám si, ako som bojoval s nutkaním vyšteknúť na ňu, poukázať na to, čo jej malo byť jasné – že príbeh mojich rodičov nie je príbeh so šťastným koncom.
Neviem prečo, ale tušil som, azda inštinktívne, že Lilahina reakcia na moje rozprávanie bude iná. Ešte som sa ani definitívne nerozhodol, či jej o tom poviem, a už som rozprával.
„Mama bola Američanka. S otcom sa zoznámila v New Yorku. Mal dvadsaťjeden a za sebou pár rokov novinárčiny. Vzal si dlhšie voľno a vybral sa za dobrodružstvom. Nohy ho priviedli práve tam. Narazili na seba v samoobsluhe, tuším v uličke so sterilizovanou zeleninou, a od tej chvíle boli nerozluční. Mama vravievala, že až kým sa po niekoľkých mesiacoch nevrátil späť do práce, nestrávili jeden bez druhého ani minútu. Potom s ním prišla sem, o niekoľko týždňov sa vzali, zariadili si domácnosť a už len žili svoju šťastnú manželskú idylku.“
„Rozprávka.“ Lilah nevyzerala dojatá. „Kde sa skrýva háčik? Vždy je v tom nejaký háčik.“
Usmial som sa.
„Hipíčka a realistka v jednom. To sa mi páči.“
„Chcem byť optimistka a veriť v dobro ľudskej rasy, ale realita dokazuje, že ako živočíšny druh za veľa nestojíme. Ale rozprávke bol určite jedného dňa koniec. Rozvod? Nevera?“
„Ó, nie, ich spoločných štyridsať rokov bolo skutočne rozprávkovo šťastných. Prišiel som na svet ja, moji bratia dvojičky, vystriedalo sa u nás množstvo láskou zahŕňaných psov a mačiek. Rodičia kúpili a splatili dom, pomerne pravidelne chodili na skvelé dovolenky, darilo sa im v zamestnaní, až kým nenastúpili do penzie – a najhoršie na tom bolo, že som ich ani jediný raz nepočul povedať si neúctivé slovo. Bola to neuveriteľne stabilná rodina – až do odchodu na univerzitu som vážne nemal viac než jednu detskú izbu.“
„Hrôzostrašné detstvo,“ skonštatovala s nadvihnutým obočím. „Chúďa chlapec.“
            „Neboj sa, rozprávke bol naozaj napokon koniec.“ Zakaždým, keď som si na to spomenul, bolo to, akoby sa obloha zatiahla búrkovými mrakmi. Usiloval som sa zachovať si ľahký tón. „Vo veku šesťdesiat rokov mama náhle zomrela na mŕtvicu. Bola zdravá ako ryba, a o minútu jej nebolo. Týždeň nato skonal aj otec. Vraj na infarkt.“
„Ale ty vieš, že to tak nebolo.“
Jej slová ma zaskočili.
„Hej, viem, že to nebol infarkt. Na jeho smrti nebolo nič podozrivé, jednoducho prestal žiť. Svoje životy si vybudovali jeden okolo druhého – keď sa pominula mama, otcovi nič nezostalo. Až sa čudujem, že vôbec vydržal týždeň. A to je práve problém s príbehmi rozprávkovej lásky – a zároveň ten tvoj háčik. Pravá láska je iba synonymom zúfalej závislosti.“
„Ja v pravú lásku neverím, celá tá predstava je totálny nezmysel. Rozprávka sa neskončila – ten príbeh je nádherný. Prežili spolu štyridsať šťastných rokov a skvelý život. Tvoja mama sa pobrala rýchlo, a otec si podvedome zvolil odchod za ňou. Muselo byť príšerné prísť o oboch naraz, ale napokon je to tak ako s tvojím presťahovaním sa do Manly – je to skrátka tak. A navyše si tu ty a tvoji bratia ako výsledok ich vzťahu, takže istým spôsobom sa dá povedať, že ich zväzok trvá ďalej.“
Bola to moja prvá skúsenosť s drsne úprimnou Lilah. Na okamih som nevedel, čo si o nej myslieť. Oprel som sa chrbtom o stoličku a skúmal som na nej tie nádherné protiklady – empatiu v očiach a nekompromisné čiarky okolo úst. Odrazu ma omráčilo zistenie, že Lilah ma počúva – naozaj počúva, akoby som bol predmet záujmu, ktorý si vyžaduje sústredenú pozornosť. Zabolelo ma, že zľahčila môj smútok, no zmiernila to svojou prekvapujúco stopercentnou pozornosťou.
Pri produktovom marketingu som romantiku využil už sto ráz. Kŕmil som verejnosť rečami o tom, ako môžeme stretnúť niekoho, kto nám rozumie, my rozumieme jemu, a spoločne sa nám bude na svete krajšie žiť. V reklamných kampaniach sme to zvyčajne balili do sexu, no v konečnom dôsledku to bolo stále o tom, že človek hľadá spojenie s iným človekom, preto sex ako taktika predaja tak dobre zaberal.
A ja, ktorý som ten koncept racionálne chápal celý svoj dospelý život, som v tej chvíli, vo veku takmer štyridsať rokov, sedel v chabo osvetlenej pizzerii a po prvýkrát som si také čosi želal i sám pre seba. Mal som za sebou nezáväzné i vážne vzťahy. Ženy prechádzali mojím životom bez toho, aby ma skutočne spoznali, a keď odišli, zanechali ma nepoznamenaného. Pri Lilah som mal pocit, že aj keby hneď v tej chvíli bez dojedenia ušla preč a viac by som ju nevidel, nemohol by som o nej povedať to isté.
„Práve som ti odhalil o svojej rodine viac než niektorým celoživotným priateľom, no ani jeden z nich sa ku mne nikdy nesprával bezohľadnejšie než ty práve teraz. Hoci musím priznať, že ešte aj po desiatich rokoch mi dobre padne vyrozprávať sa na túto tému.“
            „Potrebuješ iba lepších priateľov,“ povedala. Obaja sme sa zasmiali.
            Takmer neviditeľný čašník nám priniesol pizzu a v tichosti ju položil medzi nás na stôl. Lilah mávla rukou k tanieru.
            „Preskúmaj produkt trvale udržateľného prístupu k jedlu, priateľ môj.“
            Naozaj to vyzeralo ako bežná pizza, s tým rozdielom, že namiesto šunky na nej boli kúsky tekvice a olivy. S povzdychom som si vzal trojuholník. Hoci bol najväčší zo všetkých, mal som pocit, že v ruke takmer nič nedržím.
            „Nabudúce keď na trajekte zbalím nejakú zašpinenú dámu, pošlem ju domov umyť si nohy, aby sme sa mohli ísť najesť niekam, kde podávajú ozajstné jedlo.“
            „Čím to je, že zakaždým, keď na trajekte niekoho zbalím ja a privediem ho sem, sťažuje sa, keď ho nútim jesť vegánsku.“ Preložila si na tanier trojuholník pizze a pobavene sa na mňa usmiala. „Dobrú chuť!“
            „Z akých dôvodov sa ľudia stávajú vegánmi?“ spýtal som sa po niekoľkých odhryznutiach. Pizza chutila prekvapujúco dobre, no nebola výdatná. Vedel som, že o pár hodín budem zomierať od hladu.
            „Kešu syr ťa nepresvedčil?“ zvolala v predstieranom šoku. „Pre mňa to bol veľký objav, keď som ho ochutnala prvý raz.“
„Až taký veľký, že si sa preň vzdala prakticky každého chutného jedla, ktoré človek vymyslel?“
„Pred niekoľkými rokmi som s priateľom nejaký čas cestovala po Číne. Jeden z jeho známych z univerzity tam v zapadnutej dedine pracoval ako zdravotník. Starí ľudia, ktorí tam ešte žili, sa tešili obdivuhodnému zdraviu, no vnuci boli všetci obézni a chorí. Na vine bola strava. Dostupná zdravotná starostlivosť sa síce zlepšila, zároveň však jedli stále viac mäsa a mliečnych produktov. A hoci sa malo stať niečo iné, stalo sa to, že kým starí ľudia žili v zdraví, nová generácia mala vážne zdravotné problémy.“
            „A to ti stačilo ako inšpirácia, aby si sa všetkého vzdala?“
            „Ani trochu,“ uškrnula sa. „Odcestovala som do Európy, potom na niekoľko mesiacov do Strednej Ameriky. Až po návrate som sa rozhodla pre životný štýl na rastlinnej báze. Ale áno, odvtedy sa dôsledne vyhýbam živočíšnej strave. Moja uhlíková stopa je minimálne o deväť ton ročne menšia ako tvoja.“
„To bude niečo dobré, však?“
Lilah prevrátila oči.
„Jasné, že je to dobré.“
„Cestovala si počas štúdia na univerzite, alebo ešte pred ňou?“
„Kdeže, bolo to len pred niekoľkými rokmi,“ odvetila a vzala si ďalší kúsok pizze. „V práci som si vzala rok voľna a vybrala som sa spoznávať svet.“
„Aj ja sa na to stále chystám.“
„Čo ti v tom bráni?“
„Nemám poňatia. Bratia žijú v Melbourne a v Paríži, občas mi od nich príde e-mail s otázkou, kedy ich prídem navštíviť. Okrem práce ma tu viac menej nič nedrží. K niektorým veciam sa však neviem prinútiť, a k nim patrí aj dovolenka. Viem, že by som ich oboch mal navštíviť alebo si dať s nimi zraz niekde na polceste, alebo, neviem... jednoducho niečo.“
„Život je krátky, nezabúdaj.“ V modrých očiach sa jej zaiskrilo. „Pokojne som ťa dnes na tom trajekte mohla hodiť cez palubu a už nikdy by si sa s bratmi nestretol. Nikdy by si ani na chvíľu neuvidel Eiffelovu vežu.“
„Videl som ju na Google Earth. Nezdala sa mi taká úžasná.“
„V Paríži som bola prvý raz v devätnástich. S vtedajším priateľom sme využili letné prázdniny na cestovanie. Žili sme na bagetách a lacnom syre, spali sme v hosteloch zamorených blchami. Pri Eiffelovej veži som bola s mužom, o ktorom som si myslela, že si ho vezmem. Bolo to ako sen.“
„Myslel som si, že neveríš v pravú lásku.“ Bola to odo mňa iracionálna, trápne žiarlivá poznámka.
„Vravel niekto niečo o pravej láske? Prvý raz som si užívala sex, ktorý nebolel, pripadalo mi to ako niečo mimoriadne. Sedeli sme tam a dívali sa, ako na Eiffelovu vežu sneží, a pritúlení k sebe sme spolu jedli čosi, čo sme si kúpili za pár šupov. Úžasnejšiu romantickú chvíľu som si nevedela predstaviť.“
„A kde sa teda skrýval háčik?“ vyzvedal som.
„V hosteli. V ten večer som ich pri tom načapala. Robili to priamo vedľa mňa, keď som spala. Na tej istej posteli – dokonca pod tou istou prikrývkou.“
Myklo ma od prekvapenia. Lilah sa zachichotala.
„Skvelý príbeh, čo povieš?“
„Je to pravda?“
„Do posledného nechutného detailu.“
„Takže ponaučenie znie ,choď do Paríža s niekým, koho miluješ, ale spi s jedným okom otvoreným‘?“
„Nie, Callum. Ponaučenie znie ,zdvihni zadok a choď do Paríža‘. Nie je to také ťažké.“
„Rozprávaš ako naša personalistka.“
„Nuž, ak nemieniš počúvnuť personalistku, namáham sa zbytočne.“ Lilah sa znovu zasmiala, potom sa načiahla za jedálnym lístkom, ktorý ležal na stole. „Na niekoho, koho nenadchol kešu syr, si zhltol takmer celú pizzu.“
Mala pravdu. A stále som bol hladný ako vlk.
„Ach!“
„Dáme si ešte jednu?“ spýtala sa, potom lístok prevrátila a otočila na stránku s ponukou vín. „Máš chuť na červené?“